Človek si pomyslí, že to odišlo. Že odišlo všetko, čo ju k tebe pútalo. Odišla spomienka na teba, rovnako rýchlo ako myšlienka na poslednú chvíľu, kedy si pre ňu existoval. Verila, že nemá zmysel premýšľať nad niečím, čo vedela, že sa už nikdy nezopakuje. A preto nemala na výber.
Žila svoj život ďalej bez toho, aby jej hlava ubiehala iným smerom. Jeho smerom. Pocit slobody ju zachvátil po veľmi dlhom čase, no napriek tomu bola tomu pocitu vďačná. Predsa sa oplatilo čakať. Predsa prišiel.
Je však prekliatím alebo poslaním to, že sa tu opäť objavil? Má byť vďačná svetu pre to, čo si pre ňu opäť pripravil? Nečakane, no s rovnakou žiadostivosťou ako kedysi na neho hľadela. Očami sa strácala v tých jeho, a pritom sa vo vlastných pocitoch topila.
Prinútil ju stratiť sa v sebe samotnej. Prinútil ju, ho opäť milovať. Ach, ako veľmi sa mu chcela brániť. Chcela ukázať, aká je silná a schopná žiť aj bez neho. Stačilo však, aby ho uvidela, už premýšľať prestala. A keď ho objala, zasa do priepasti lásky padala. Keď ho však pobozkala, vedela, že sa opäť sama dobrovoľne zničila.
Tá vôňa. Jeho vôňa, ktorá ju do iného sveta preniesla. Nedokázala sa mu obrániť. A nechcela. Radšej ho po nociach oplakávala, pretože vedela, že napriek tomu stretnutiu, ju nikdy nebude milovať. A napriek tomu, že to vedela. Radšej obetovala všetky slzy pre pár minúť skutočného šťastia, ktoré pri ňom cítila.
Nenávidela ho za to. Alebo si to len priala. Želala si ho nenávidieť a zabudnúť. Želala si ho nikdy nepoznať. Na druhej strane bol pre ňu jediný, pre ktorého by obetovala hádam všetko. Bol jediný, ktorému by bola schopná do očí povedať, čo ku nemu cíti. Bol jediný, pre ktorého bola schopná bojovať. Bol jediný, ktorého mohla milovať.
Už nevládala všetky tie pocity držať v sebe. Nedokázala v sebe dusiť niečo, čo by najradšej vykričala do celého sveta. Túžila za ním prísť a rovno do očí mu to povedať: „Čo, ak sa ale mýlila? Mohla ľúbiť niekoho, koho nepoznala?“
Po celý ten čas, čo bola do neho zaľúbená, sa o to snažila. Snažila sa vedieť jeho obľúbenú farbu, koníčky. Túžila vedieť niečo, čo nevedel nikto. Chcela si získať jeho srdce tak strašne moc, že zabudla na to svoje. Zabudla, pretože sa snažila o niečo, čo jej asi nikdy nebolo dovolené.
A pritom si neuvedomovala, ako veľmi trpela. Nikdy od neho nechcela nič viac, než pár úprimných slov. Nič viac, ako pár povzbudivých slov. Niečo úprimné. Nech by to bolo akokoľvek úprimné. Chcela, priam potrebovala to počuť.
Hanbil sa? Alebo si len svoje pocity tak hrozne strážil? Bál sa ich? Alebo mal strach z nej? Často nad tým premýšľala. Čo ak je to ňou? Čo ak na neho ide prirýchlo? Čo ak ho nepriamo do niečoho nútila, pričom si to, ale neuvedomila?
Ona si ale neuvedomovala to, čo hovorí. Všetko, čo vyslovila, išlo priamo z nej. Žiadne obkľuky, či jemné postrčenia. Bola priama a nehanbila sa za to. Nehanbila sa za to, čo cíti. Strach a smútok jej však nakoniec prešiel až do štipku kostí.
Predsa jej vesmír neprihral do kariet. A preto sa ona so smútkom v očiach musela k nemu chrbtom otočiť a nechať ho odísť odtiaľ, odkiaľ prišiel a zanechať si ho len vo svojich predstavách.
