Už slová nestačia. My dvaja sa stávame zabudnutou kapitolou. Nedokončenou, bolestivou kapitolou. Stále si na teba pamätám. Áno, aj po mesiacoch. Roky sa nedajú zabudnúť. A hlavne nie tie s tebou. Všetky tie pohľady, všetky slová, každá jedna noc. Všetko to ostalo ešte vo mne. Nekonečná vášeň a všetky tie neopísateľné chvíle.
Ten pocit na hrudi, že už viac nie sme, ma ničí. Cítiš to aj ty? Nie, určite nie. To iba ja som stále zaseknutá pri tebe. Viem, nie je to dobré, ale ja ťa nemôžem odstrániť. Raz určite áno, ale ešte som na to neni propravená.
Povedz mi, kam sme sa to dostali? Naozaj bez seba musíme opäť žiť? Opäť kráčať ďalej sami? Žiť bez teba je nezvyk. Chcem, aby si zavolal. Chcem zas zdvihnúť telefón a počuť v ňom tvoj hlas. Aj o druhej v noci. A ty mi povieš, že je všetko v pohode. No teraz, môžem o tom len snívať.
Musím ísť ďalej, ale ešte nechcem. Kus vo mne stále verí. Verí, že sa zas vrátiš. Že všetok ten hnev zmizne a vyhrá láska. Veď predsa, tak to chodí v rozprávkach, či nie? Princ a princezná skončia vždy spolu. Tak sa spolu vyparme do ríše snov.
