Je zvláštne sa po tých rokoch na to všetko pozrieť spätne. A spomenúť si na všetko to dobré a zlé, ktoré sme prežili. Porozmýšľať, čo všetko sa mohlo spraviť inak. A je toho veľa…
Obzriem sa spätne a všetko to mám pred sebou. Ten krásny smiech, každý deň, ale i slzy po nociach do vankúša. Pocity, že k niekomu patríme, a niekto nás má rád, tak skutočne. Ale i pocity osamelosti a opustenosti, pri ktorých človek niekedy spraví množstvo chýb. I to všetko patrí k tomu. K životu, ku vzťahu, k spolužitiu. Každý jeden deň tvorí ten ďalší, a ten ďalší, opäť ďalší a tak stále dookola. Preto nesmieme zabúdať hlavne na to, že práve dnešok tvorí tie krásne zajtrajšky a ešte krajšie spomienky na minulosť. Buďme tu a teraz. Tak ako je to, tak to má jednoducho byť. Byť spolu spätí a podržať sa v každej situácií, nech už je akokoľvek ťažká a zlá.
Vedieť sa zastať jeden druhého. Možno nie vždy to bude to najlepšie rozhodnutie, ale ak nám na tom záleží, spravíme to pre seba. Pretože to chceme, pretože nám jeden na druhom záleží a vieme, že sme jeden pre druhého ten pravý.
A láska predsa dokáže zniesť a preniesť sa aj cez tie najhoršie prekážky, ktoré nám život do cesty prinesie. Pretože tá snaha, ktorú do toho vložíme sa nám vráti stonásobne. Pretože to dávanie má omnoho väčší zmysel ako prijímanie a my si máme čo dávať, a je toho dosť.
Tá láska medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa milujú najviac na svete a majú sen ísť cestou spoločne, aj keď je každého z nás vo veľkých veciach iná…
Vieme, že spojením tých síl to všetko prekonáme a, aj keď niekedy musíme ustúpiť alebo sa prispôsobiť tomu druhému, bude to mať v budúcnosti omnoho väčší zmysel.
Pretože tá samotná cesta je cieľ, a aj keď to niekedy nevyzerá, vždy sa to dokáže ešte zmeniť, niečo spraviť inak alebo sa len porozprávať. O tom všetkom a možno nakoniec zistíme, že za čím sme sa sami hnali, nakoniec nemá zmysel.
Spolužitie je komplikované, v niektorých veciach určite, no zároveň je to ten najnádhernejší dar. Mať niekoho, ku komu sa vraciame domov, ktorý nás objíme, keď to najviac potrebujeme a má pre nás utešujúce slová, keď cítime, že sú veci a ľudia nad naše sily.
Vážme si preto jeden druhého, a vydajme sa po ďalšej etape nášho života a buďme spolu tak, ako sa o tom rozprávame, a ako to chceme.
Lebo nie je nič silnejšie ako keď dvaja milujúci ľudia držia jedeno lano spoločne.
