Doteraz ľutujem, že som ti nedokázala povedať, čo k tebe cítim. Vtedy, keď som vedela, že sme boli spolu naposledy, naozaj som chcela, aby si vedel, čo pre mňa znamenáš. Dlhšiu dobu som si pripravovala čo a ako ti poviem. A zrazu, keď k tomu prišlo, nenabrala som odvahu. Vždy, keď som otvorila ústa a už mala na jazyku nejaké slová, tak zrazu nechceli vyjsť z hrdla. Akoby som mala nejakú hrču v krku, cez ktorú jednoducho nechceli prejsť. Veľakrát som sa nadýchla v očakávaní, že teraz je tá správna chvíľa, ten správny moment, aby si vedel, že si pre mňa dôležitý a chcem, aby sme boli spolu. Nešlo to. Možno som v kútiku duše dúfala, že mi vyjadríš city ty. Ale ty si mlčal.
Doteraz neviem či som pre teba nič neznamenala alebo si len nenabral odvahu, presne tak ako ja.
A tá neistota ma akosi vo vnútri zabíja. Je to už dlhá doba, čo som ťa nevidela. Odišiel si. Chcela som ťa zastaviť, aby si tu zostal so mnou, aby sme boli spolu. Možno si aj čakal, že to spravím. Lenže ja som to nespravila. A tak som odchádzala domov sklamaná. Možno si rovnako sklamaný odchádzal aj ty. A pritom stačilo tak málo. Len nabrať odvahu. Rada by som vedela či si po celý ten čas, čo sme sa stretávali niečo ku mne cítil, lebo to, čo som cítila ja, bolo veľmi silné.
Myslím, že to bola láska. Bohužiaľ, tá neopätovaná.
Stačilo tak málo a pritom to bolo tak ťažké. Každý deň si prehrávam v hlave to, čo sa stalo a ľutujem, že vtedy, keď som mohla niečo spraviť, som nespravila nič. Ale asi to tak malo byť. Asi nám nebolo súdené byť spolu, keď sme naše city nedokázali vyjadriť. Len ma to mrzí, lebo dnes mohlo byť všetko inak.
A tak, keď stretnete lásku svojho života, prosím, nenechajte ju odísť, lebo si to budete vyčítať presne tak, ako si to dnes vyčítam ja. Totiž, aj keby ste sa dočkali odmietnutia, nič nebolí viac ako neistota. Keď neviete na čom ste. Keď neviete či vás má ten druhý rád. Keď neviete či to s vami myslí vážne. Keď jednoducho neviete a potom sa kvôli tomu trápite…
