Nemôžem ti odpustiť, pretože aj tak porušíš všetky sľuby, ktoré mi dáš. Prisaháš, že sa budeš správať inak, prisaháš, že ma nikdy nesklameš a aj tak potom urobíš pravý opak. Jediný čas, kedy si na mňa milý je ten, kedy sa obávaš, že ma stratíš.
Nemôžem ti odpustiť, pretože ti zjavne nie je ľúto, kam si ma až priviedol. Tvoje ospravedlnenie sa zdá byť len automatické, len preto, že je to to, čo chcem počuť. Snažíš sa hovoriť o tom, ako sa polepšíš a o tom, ako takú chybu už nespravíš. No prečo ich potom robíš? Keby ťa to naozaj tak mrzelo, tak by si to dávno vyriešil a dávno by si si z toho zobral ponaučenie.
Nemôžem ti odpustiť, pretože dôvera medzi nami je už narušená. Môžem sa správať tak, akoby to všetko bolo v poriadku a pokúsiť sa ísť dopredu, no nemôžem zabudnúť na minulosť. Vždy už budeš jednou časťou zo mňa a ja nikdy nezabudnem na to, čo si urobil. Nemôžem vymazať tú bolestivú históriu. Nikdy nemôžeme zabudnúť na to, čo sa stalo, bez ohľadu na to, ako sa snažíme.
Nemôžem ti odpustiť, pretože zakaždým, keď ti dám ďalšiu šancu ti dávam v podstate ďalšie povolenie na to, aby si mi ublížil rovnakým spôsobom.
Nemôžem ti odpustiť, pretože ma využiješ tak dlho, ako sa len bude dať. Nikdy nezmeníš svoje názory a myšlienky. Pri ďalšom odpustení sa len chystáš zopakovať cyklus ublíženia mi, prosiť ma, aby som ťa zobrala späť a znova ťa nechala, aby si mi ublížil. Aby si prišiel do môjho života a celý ho prevrátil hore nohami.
No viem, že nechcem aby si mi stále ubližoval. A že je to čiastočne aj moja chyba, že si stále pri mne.
Takže… musím ťa opustiť. Potrebujem to. Potrebujem odísť bez toho, aby som sa ti vrátila do náručia. Nepotrebujem si to sťažovať.
Zbohom.
Zdroj: thoughtcatalog.com
