Je zvláštne ako jedno jediné stretnutie môže zmeniť tak veľa vecí.
V podstate sme sa ani nepoznali. Zo zúfalstva som Ťa náhodné oslovila v autobuse. Vyzeral si ako cool boy a mne sa takí vždy páčili. Umelec a zároveň nedostupná duša. Presne tak si na mňa pôsobil. Keďže som ten batoh na natáčanie naozaj nutne potrebovala a Ty si bol presne ten typ, čo by ho mohol vlastniť, povedala som si, prečo nie? No a vyšlo to. Naozaj si mi ho zohnal a ešte aj priniesol na mnou určené miesto. Skrátka a dobre, bol si zlatý. Chcela som byť Tvojou kamoškou. Nikdy sme sa však nedohodli, kedy Ti ho vrátim. A tak na mojej intráckej izbe pobudol týždeň, dva, tri,..
Nejako som na Teba prestala myslieť, mala som aj iné povinnosti a jediné, čo mi Ťa pripomínalo, bol skutočne ten ruksak. V tom období som však mala povinnosti, myslela som na svojho bývalého a odhodlávala som sa k tomu, či mu poviem, čo k nemu ešte stále, aj po takej dlhej dobe cítim. Odhodlala som sa, dohodli sme si stretnutie a ja som mu konečne oznámila akú veľkú lásku k nemu stále prechovávam. Nastala však veľmi zvláštna situácia, kedy som sa zrazu cítila neskutočne ľahko. Akoby zo mňa opadla všetká tá bolesť a všetko to porozchodové trápenie, ktoré trvalo už vyše roka. Nuž a jedného dňa si sa mi zase ozval. Cítila som sa trošku trápne pretože som si myslela, že je to kvôli tomu batohu. Ty si ma však zavolal von. Bolo mi to neuveriteľné. Taký mega chlapec a zavolať ma von? No to isto! Stretnutie sme si predsa len dohodli. V deň D som, ako naschvál, zaspala. Nikam sme nakoniec nešli.
Prešli ďalšie dni a ozval si sa znova. Respektíve, ozvala som sa ja. Neviem prečo ale mala som chuť Ťa vidieť. Je náročné slovami opísať ako som sa pri Tebe cítila. Zrazu som zabudla na bývalého, okolitý svet, na všetko čo ma trápilo. Ten čas s Tebou boli najlepšie chvíle v mojom živote za posledný rok. Sama som tomu nechápala. Najväčšie nepochopenie však prišlo, keď som videla ako ťa beriem. Bol si hotový z toho ako hovorím, všimol si si pehy na mojom nose a tie sú skoro neviditeľné, jemne si sa ma dotkol a občas si sa len tak zvalil na trávnik. Cítila som šťastie, také to skutočné. Nanešťastie, sme už obaja museli ísť. Skoro hneď potom ako sme sa rozlúčili, si mi napísal. Chcel si ma vidieť aj zajtra.
Na ďalší deň to však bolo inak. Síce si ma objal, pohladkal po chrbte a ja som sa cítila skutočne blažene, no sálalo z Teba niečo ako nechuť? Neviem to presne identifikovať. Nenapísal si mi, neozval si sa… Stále som Ťa však mala v hlave. Sama neviem prečo.
Ubehlo už niekoľko dní a ja som stále v tom kolotoči myšlienok týkajúcich sa Teba. Hah, po dvoch stretnutiach a tak mimo? To predsa nie som ja. Možno ťa odradila moja nedostupnosť, možno niečo iné. Verím však, že sa predsa len ešte stretneme a možno… Možno sa z nás raz stanú aj skutoční…priatelia? Zatiaľ si netrúfam veriť v niečo väčšie. Rada by som však pochopila jedno, prečo si ma tak odvrhol? Možno mala moja kamarátka pravdu, keď mi pri tom ako som fajčila a skoro plakala zo všetkého toho povedala: Vieš, chlapi sú takí. V jeden deň sa k Tebe správajú akoby si bola to najlepšie čo ich v živote stretlo a na druhý deň sa na Teba ledva pozrú…
Nuž a ja stále premýšľam, prečo je to tak…
Je chyba vo mne?
Alebo je to skutočne tak, že chlapci zrazu stratia záujem a nevedia čo chcú?
Viac mojich článkov si môžeš prečítať na mojom osobnom blogu http://www.byriush.sk
