Neznášala tieto dni. Nevedela vysvetliť pocity, ktoré cítila. Mala by byť práve teraz šťastná, no ona cítila, že už nevládze. Ani fyzicky ani psychicky. Všetko ju bolelo, nevládala ani dýchať. Nemala žiadny dôvod na to cítiť sa takto, ale cítila. Ľahla si na posteľ a premýšľala. Neznášala ako nad všetkým neustále premýšľala.
Mysľou bola v budúcnosti. Ako každý z nás aj ona vedela, že myslieť na budúcnosť je pochabé, keďže nikto nie je ani pánom zajtrajška. Naozaj nechcela premýšľať o budúcnosti, ale pohltilo ju to celú.
Všetko sa zdalo také komplikované. Keby mohla, zastavila by čas a ostala v tomto roku po zvyšok svojho života. Možno nebol dokonalý, ale mala všetko čo chcela. Mala jeho.
A keď sa pozrela do budúcnosti? Videla ho v nej len matne.
On bol múdry chlapec, ktorý toho v živote dosiahne veľa a ona? Ona ani nevedela, ktorým smerom chce vykročiť. On mal jasné ciele, zatiaľ čo ona nevedela ani čo bude robiť zajtra. On chce ísť študovať inde ako ona. A tak jediné nad čím premýšľa je to, že keď príde výška, stratí ho. Už len myšlienka na to, že nebude súčasťou jej života ju bolela.
Už len pomyslenie na to, že sa budú musieť nechať navzájom ísť, jej tlačí slzy do očí. Nechce, aby to takto dopadlo.
Je jediný chlapec, ktorého skutočne ľúbila. Je jediný, ktorý v nej prebudil city. Zachránil ju a ani o tom nevedel. Často sa zamýšľala, že keby neprišiel, dopadla by tak, ako dopadnúť nikdy nechcela. Ale on v poslednej sekunde prišiel a zachránil ju. Bude mu vďačná nadosmrti. A dnes, vďaka nemu spoznáva, aká je láska neskutočne krásna.
Myšlienkami blúdila aj tam, kde ju prenasledovali problémy. Bola ako magnet na problémy. Všetky sa na ňu rútili ako lavína a dusili ju pod ňou. Utekala zo všetkých síl, ale nech sa snažila ako chcela, vždy ju dobehli. Robila jednu chybu za druhou. Padala znovu, znovu a znovu. Nebola preňho dosť dobrá. Ani nevedela, čo na nej vidí.
Bola taká nevyspytateľná. Bola ako búrka plná bleskov. Všetko strhávala so sebou. Ale snažila sa byť preňho čo najlepšia. Neznášala, keď niečo zlé spravila a povedala mu to. Jeho pohľad plný sklamania sa jej zabodával priamo do srdca. Sľúbila si, že ho už nikdy nesklame.
Ale v jej živote boli momenty, ktoré nevedela ovládať. Akoby to nebola ani ona. A tak čakala kedy znovu sklame. Nechcela nad týmto premýšľať. Chcela utiecť zo svojej hlavy. Chcela utiecť čo najďalej. Niekde kde by mala pokoj, kde by ju nič netrápilo. Žiaľ, také miesto ešte nenašla.
Napadlo jej, že možno tak, ako sa dá utiecť z väzenia, tak sa dá utiecť aj z vlastnej hlavy. Ale nedalo. Ponárala sa do myšlienok a premýšľania čoraz hlbšie. A čím dlhšie sa zamýšľala nad všetkým, tým viac sa jej budúcnosť nezdala taká krásna. Chcela toto všetko stopnúť. Ale ako?
