Sedím v poloprázdnom lietadle v strede medzi dvomi tmavšími mužmi. Nie že by som si nejak užívala svoje (ne)pohodlie. Práve naopak, až keď sa obaja rozhodnú presadnúť si do úplne prázdnych radov som pripravená užiť si svoj nie príliš dlhý let. S tým, že tentoraz občerstvenie grátis, ba dokonca ani pohár vody nedostanem som sa zmierila. Bolesť hrdla je neúprosná a tak by som si tú chuť aj tak neužila.
Minúty ubiehali a lietadlo sa pohlo. Rýchlosť rovnajúca sa autu na ceste sa zvyšovala a lietadlo sa zrazu odlepilo od zeme. Uvedomovala som si, že už niet cesty späť. Lietadlo sa valilo rýchlosťou a ja som sa vzďaľovala, no zároveň približovala k miestu, ktoré som už poznala. No i tak mi v krvi, pravdu povediac v celom tele tancovali zmiešané pocity strachu. Zároveň som sa však tešila, že po roku sa tam opäť vraciam. Na miesto, ktoré v mojom živote zanechalo obrovskú stopu a ktoré mi ukázalo nové cesty. Na druhej strane som opúšťala rodinu a človeka, ktorého milujem. Pri spomienke na slová „neodchádzaj“ a po rozlúčení písmená, ktoré mi venoval ma prepadli výčitky. Ako ho môžem opustiť? Je to, čo robím správne? My bez seba nevieme vydržať ani dva dni. Ako teda zvládneme dva mesiace? Toľko otázok a odpovede len lietali za oknom v mračnách okolo mňa.
zdroj: pexels.com
Zvládneme to. Túto vetu som si opakovala v hlave. Nezaujíma ma ako, ale zvládneme to. Vetu, že nás to môže rozdeliť som vyhodila z hlavy už pár dní pred odchodom a nepripúšťala som si ju. To, čo do hlavy nevpustíte sa jednoducho nestane. Z ľudí, ktorí spolu zdieľajú každú maličkosť, ktorí majú spoločné zvyky a ktorí sa dopĺňajú sa jednoducho nemôžu stať cudzinci, alebo známi ktorí sa po všetkých tých spoločných chvíľach len pozdravia. Niečo mi hovorilo, že má ovláda sladká naivnosť a realite zatváram oči. No predsa len, ak niečomu nedovolíte rozdeliť vás, nemôže vás to rozdeliť. Bola som pripravená čeliť všetkému, aj keď som nemala poňatia čo to bude.
zdroj: pexels.com
Nevedela som sa dočkať na moment, kedy z kufra vytiahnem našu spoločnú fotku a položím ju na nočný stolík, čo najbližšie ku mne. Čakali nás ťažké dva mesiace. Dva mesiace, kedy každý z nás bude žiť iný život. Kedy si nebudeme môcť venovať toľko času, koľko sme si venovali predtým. Na ruke sa mi hojdal červený náramok s jeho iniciálkami. Vedela som, že on nosí rovnaký s tými mojimi. A to mi hovorilo, že aj napriek vzdialenosti sme pri sebe blízko. Každý z nás nosí toho druhého vnútri tela. Tam, kde nás to pri sklamaní najviac bolí a kde nám naopak tie šťastné momenty hoja rany. V srdci.
Lietadlo sa zatackalo a ja som si uvedomila, že sme pristáli. Čoskoro sa otvoria dvere a ja začnem niečo nové. A nech si akokoľvek ďaleko láska, beriem si ťa so sebou. Všetko, čo tu zažijem, zažiješ so mnou. Vo všetkom sme spolu. Ako dve osobnosti, ktoré sú prepojené a pripravené preskočiť každú prekážku, prebúrať každý múr, tancovať v daždi a naopak užívať si slnko. Postaviť most ponad každú rozbúrenú rieku a čeliť vlnám. Viem, že toto je len jedna malá skúsenosť, vďaka ktorej v sebe objavíme ešte väčšiu blízkosť. Poďme to zvládnuť.
