Je to zložité. Strašne až neskutočne a bolestivo. Myslela som, že to zvládnem, že už je to všetko za mnou, že si nebudem pripúšťať chyby, omyly, ani sa inak trýzniť a zraňovať, čo i len v myšlienkach. Ale, je to tak zložité. Tak pekelne ťažké a ja to proste nezvládam. Nedokážem hrať túto hru bez pravidiel. Snažila som sa to všetko jednoducho hodiť za hlavu. Nechať to odviať vetrom a viac si na to nespomenúť. Desí ma to. Cítim bolestivé pichanie v hrudníku, ktoré ma zviera obrovskou silou a ja mu nedokážem čeliť. Je to silné. Až moc. Nie som vybavená takými zbraňami, aby som sa vedela ubrániť.
zdroj: unsplash.com
Nájsť svoj vlastný štít a vedieť odraziť všetko, čo sa snaží preniknúť a pokoriť ma na zem. Nájsť svoj vlastný meč na zahnanie protivníkov a na nečakaný útok. Nájsť svoju vlastnú zástavu, ktorú by som pozdvihla nad hlavu a mávala ňou na znak víťazstva. Nedokážem to, nemám na to. Som až príliš zranená, padnutá a poznačená všetkým, že už tomu nevládzem čeliť.
zdroj: unsplash.com
Asi to tak malo byť. Len ja sa vzpieram ako spurné a tvrdohlavé dieťa. Bola som bláznivá a naivná, keď som verila, že skutočnými silami, húževnatosťou a odvahou dokážem zvrátiť osud, ktorý mi bol daný. Bočnými cestami som sa vždy na tú chvíľu vzdialila a myslela si, že som za vodou, že som zvíťazila. Ach, ako hlboko som sa mýlila.
Aká som len bola naivná a hlúpa. Nosila som ružové okuliare a tvárila sa, že je život gombička, že mám všetko zlé už za sebou, a aký spokojný život vediem. Človek sa dá ľahko oklamať. Lenže samú seba neoklameš. Tak ako som to vždy v kútiku duše cítila, že je to len moment. Len chvíľa, ktorá nikdy netrvá večne. Zmizne a viac sa neukáže. A kolobeh bude pokračovať tam, kde sa skončil. V mučivých putách ma naďalej zvierať a nezaujato pozorovať ako sa v kolese točím stále dokola.
Veď predsa tak to vždy malo byť. Neviem, čo som v minulom živote musela vykonať, aby som sa dostala až sem. Do bodu, z ktorého už zjavne nikdy nevyjdem…
