Mohol to byť taký normálny deň. 16.8.2017, ale ty si napísal tento článok. Možno pre výčitky, možno z bolesti, neviem. Ale dnes ti poviem ja, ako som sa cítila vtedy, keď si ma opustil.
Bol večer, horúci a dusný. Jeden z tých, kedy je únavné vôbec dýchať. Ťažký vzduch pomaly prenikal do môjho bytu, no bol tak lenivý, že nepohol ani záclonou. Vonku sa pomaly zatiahlo a celé mesto čakalo na búrku, ktorá by mohla zmierniť ten tropický večer.
Sedela som zatvorená v obývačke na zemi. Otočená k oknu, slepo civela na večernú ulicu, ale v skutočnosti som ju vôbec nevnímala. Sedela som v tme, na tvári sa mi odrážalo oranžové svetlo pouličných lámp. Sedela som potichu, objímala si kolená akoby som sa skúšala skryť pred celým svetom, pred ľuďmi, otázkami a hlavne pred svojimi vlastnými mučivými myšlienkami. Prenasledoval si ma…
Prenasledoval si ma vo dne v noci. Ráno si bol prvou myšlienkou, ktorá sa ma držala počas celého dňa a večer som s tvojou tvárou pred očami zaspávala. Bol si ako nočná mora, spomienka na minulý život, ako bolesť, na ktorú nezaberajú žiadne lieky.
Odvtedy, čo si ma opustil, som nežila. Iba prežívala zo dňa na deň.
V práci mi odporučili zobrať si voľno, všetci totiž videli, že toto nie som ja. Nikto nevedel detaily, nikto vlastne nikdy nevedel detaily o našom druhom živote. Moje správanie bolo pre všetkých záhadou a tak ma prehovorili, že pár dní voľna, niekde na opustenej chalupe bude dobrý nápad. Keby vedeli, že práve samota je to, čo ma momentálne ubíja najviac…
Bola som ako zdrogovaná, vo svojom malom vlastnom svete bez dávky. V začarovanom kruhu, z ktorého som nevedela von. Každý deň bol pre mňa ako ďalšia zákruta v labyrinte, nemala som silu ísť ďalej, no cesta späť neexistovala. A tak som len čakala… Čakala, kedy tá pichľavá bolesť v hrudi nejako pominie, alebo sa aspoň zmierni na znesiteľnú úroveň.
Sedela som tam do noci, chcela som počkať, kým prejde búrka. Vedela som, že pri nej aj tak nezaspím, pretože sa nemám ku komu pritúliť. Už ako dieťa som sa bála búrky, vždy keď blesk na chvíľku osvetlil moju detskú izbu, mala som zvláštne predstavy, že tam v tej chvíli niekoho uvidím. Tento pocit ma nikdy neprešiel. Vždy som sa pri búrke k niekomu pritlačila. Ako dieťa som sa šuchla do postele k rodičom a ešte nedávno som sa chrbtom pritlačila k…tebe. Stačilo len, aby som pri sebe niekoho cítila. Teplo ľudského tela ma upokojovalo a zároveň mi dodávalo pocit bezpečia.
Teraz som sedela pri okne a pozerala priamo na oblohu, pri každom zablýskaní a zadunení ma striaslo, lebo som si uvedomovala, že som tu sama. Úplne sama. Nemám sa na koho obrátiť so strachom v očiach, nemám sa ku komu skryť, nikto mi nechytí ruku. Búrka silnela a mňa pochytila panika…
Zrazu sa ozvalo také silné hrmenie, až zatriaslo oknom, o ktoré som mala opreté chodidlá. Zľakla som sa, odskočila od okna a srdce mi bilo ako o život. Okamžite som sa obzrela za seba, akoby som hľadala niekoho, za kým by som sa rozbehla. Zrak mi spadol na otvorený šatník, v ktorom visela tvoja košeľa, ktorú som ti raz darovala.
Zapáčila sa mi na prvý pohľad a okamžite som ťa v nej videla. Mal si ju rád, ale nosil si ju len na špeciálne príležitosti.
Dobehla som k šatníku, strhla ju z vešiaka a obliekla si ju. Rukávy mi boli pridlhé, na ramenách a okolo pása mi bola široká, ale vôbec mi to nevadilo. Zapla som si gombíky a ruky si zložila do kríža na prsiach a vtedy zacítila tvoju vôňu. Strhla som sa a zatajila dych. Jeho vôňa. Tvoja vôňa, ktorá mi prechádzala celým telom ma omráčila. Oči mi opäť zaliali slzy a ja som sa zviezla na kolená. Oprela sa o dvere šatníka, zatvorila oči a po váhaní sa zhlboka nadýchla. Cítila som ťa na sebe. Už som nedokázala ani plakať a tak som tam schúlená do klbka len nasávala krásnu ilúziu, že si pri mne. Že, to, čo cítim na svojej pokožke, je tvoje objatie. Zalialo ma zvláštne teplo a pokoj. Už ma nedesila ani búrka za oknami, všetko zlé zmizlo. Tak ako vždy, keď si bol pri mne…
Búrka už dávno prešla a moje telo sa začalo podvoľovať únave. Prešla som do postele, stále obalená v tvojej vôni. Ľahla som si, kolená si pritlačila k hrudi, zatvorila opuchnuté oči a takmer okamžite zaspala. Zvláštne, že táto poloha sa stala mojou súčasťou po tom, čo si odišiel…
