Bolí to, veľmi to bolí a stále. Sľú­bil som, že bu­dem ti­cho. Sna­žím sa to do­dr­žať, lebo sľuby sa majú pl­niť. Ako aj ten, keď sme si sľú­bili vždy pravdu. A tá na­ko­niec veľmi bo­lela. Mu­sím nie­komu, možno len to­muto hárku po­ve­dať, že to ti­cho ne­zná­šam, ne­ná­vi­dím.

Žil som si svoj svet, s úsme­vom a so snami. Dlho si cho­dila len tak okolo a ja som jed­ného dňa zba­dal, že v tých očiach vi­dím viac. Žil som si svoj svet, s úsme­vom a so snami ďa­lej. No ty si v tých mo­jich očiach zba­dala tiež viac. Mal som po­cit, že bles­ko­vou rých­los­ťou som zís­kal ďal­šieho naj­lep­šieho pria­teľa, kto­rému mô­žem po­ve­dať všetko. Ta­kého som mal do vtedy je­di­ného. Cí­tila si to isté a ot­vo­rili sme sa sebe, tak ako ľu­dia ne­do­kážu po ro­koch. Ani je­den z nás nič ne­hľa­dal a pri­tom sme na­šli. A ja som za­čal pre­ží­vať môj aj tvoj svet s te­bou a s ešte väč­ším úsme­vom. Z no­vého naj­lep­šieho pria­teľa sa mi stala naj­lep­šia mi­lenka a z naj­lep­šej mi­lenky sa stal člo­vek, na kto­rého som mu­sel v kuse mys­lieť a dnes viem, ne­bolo to po­bláz­ne­nie, bola to láska, bolo to puto, ktoré som ni­kdy ne­cí­til v ta­kejto sile. Zrazu som zis­til, že ne­sní­vam sám.

unsp­lash.com

Lenže, stretli sme sa v čase, kedy si ty mala na­stú­piť na vlak, v kto­rom som ja už dávno se­del. Áno, mo­hol som skú­siť vy­sko­čiť z toho môjho, lenže som sa bál, hrozne som sa bál, že do tvojho vlaku by som na­stú­pil zni­čený, do­ka­li­čený. Možno dlho, možno stále, si bu­dem vy­čí­tať, že som to ne­skú­sil. Som zba­be­lec a sla­boch. Veľa vecí som Ti po­ve­dal, na­pí­sal, no aj tak to skon­čilo zlo­bou a ne­ná­vis­ťou – lebo úp­rim­nosť, najmä tá zo zmä­te­ného a zlo­me­ného srdca bo­lela a viem, že som po­ve­dal a uro­bil veci, čo som ne­mal a zrejme sám nech­cel. Ale stalo sa, všetko je pre niečo a preto ve­rím, že raz sa aj ty aj ja do­zvieme prečo.

Dnes, ži­jem svoj svet, svoj ubo­lený svet, bez úp­rim­ného úsmevu, bez snov, len so spo­mien­kami a na­šimi ta­jom­stvami. Mám po­cit, že moje pred­sta­ve­nie pre­chá­dza do dru­hého dej­stva, ktoré nie je ešte ani po­riadne na­pí­sané.

unsp­lash.com

Na­ivne som si mys­lel, a ty asi tiež, že toho no­vého naj­lep­šieho pria­teľa ne­stra­tíme, no stra­tili sme zjavne všetko, na­raz a bo­les­tivo. Tak rád by som Ťa vi­del, alebo as­poň ve­del, že nie ne­ná­visť je to, čo máš v srdci. Veľa mo­jich myš­lie­nok patrí tej chvíli, keď si pred­sta­vu­jem ako spolu pla­čeme v ob­jatí.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Každý deň mys­lím, že mi raz od­pus­tíš, že som bol zba­be­lec, že mô­žem za to, ako sa obaja cí­time. A že toto je daň za to, že ťa čaká väč­šie šťas­tie ako so mnou. Ale zá­ro­veň ma to každý deň ne­sku­točne ničí, že zrejme ne­tu­šíš alebo ne­ve­ríš tomu, čo stále cí­tim.

Chcem tomu ve­riť, aj keď to nejde te­raz, že raz, za to že som bol zba­be­lec, mi as­poň nie­kto po­ďa­kuje…

Si v mo­jom srdci na mieste, kam už ni­kdy ni­koho ne­pus­tím.

Komentáre