Existuje jedno základné pravidlo, podľa ktorého zistíš, či si s tou správnou osobou. Je ním pocit, ktorý ti daný človek vo vzťahu dáva.
V konečnom dôsledku aj tak najviac záleží na tom, čo vo vzťahu prevažuje. Či sú to príjemné emócie, alebo naopak, viac sa len trápiš. Musíš vedieť, že láska nech je akokoľvek ťažká, zložitá a komplikovaná, no ak je tam prítomná, ti stále prinesie pocit, že je tu pre teba. A aj keď nebude vždy všetko ideálne budeš si môcť povedať, že si naozaj šťastná. Že on je presne to, čo chceš. Budeš presvedčená o tom, že ťa miluje.
Nebudeš musieť hádať, nebudeš sa musieť doprosovať, nebudeš sa báť, pretože si ním budeš istá. Tam, kde je láska, nie je priestor na pochybnosti. Budeš cítiť, že tvoj život ide tým správnym smerom a je v rovnováhe.
No lásku si veľmi často zamieňame s obyčajným pobláznením. Kedy sa nám niekto zapáči natoľko, že naň nedokážeme prestať myslieť. Razom oslepneme a prestaneme vnímať realitu takú, akou v skutočnosti je. Nevšímame si chyby na našom partnerovi, pretože nám príde dokonalý. Nevšímame si, že často sme to my, kto sa musí snažiť a ťahať to za oboch. Vymýšľame, plánujeme a odpúšťame „drobné chybičky“. Cítime sa ako na horskej dráhe, s tým rozdielom, že kým na začiatku sme boli stále hore, čím ďalej – tým viac nás to ťahá k zemi.
No my sa pevne držíme našej vlastnej predstavy, presne takej, akú sme si na začiatku vysnívali. A je nám úplne jedno, že akosi sa to nevyvíja podľa plánu, že akosi sa z neho stáva niekto iný.
Už to nie je 50/50. Nedostávame to, čo dávame. Ale stále to dokážeme ospravedlniť láskou (ktorá tam nie je), nechceme sa toho pustiť, pretože aj keď sa necítime úplne najlepšie, aspoň sa cítime, že sme nažive. Držíme sa toho zubami nechtami, až kým si neuvedomíme, že z nás obrazne povedané ostalo dievča so „zlomenými nechtami a vybitými zubami“.
