Občas mám pocit, že nežijem svoj život

Milujem čaro tohto života. Jediné, čo v ňom potrebujem je, aby som nebola súdená za to, kým som. Chcem až tak veľa? Je to až tak zložité uvedomiť si, že nemám tie vlastnosti, ktoré sa odo mňa očakávajú? Niekedy mám pocit, akoby som nežila svoj život, ale ten ich. Akoby moje vnútro, moje myšlienky a pocity pre nich nič neznamenali. Akoby som ani nebola človekom, ale ich bábkou. Ako im mám teda vysvetliť, že nie som taká ako oni? Ako ich mám presvedčiť, že som takto šťastná? Ako im mám dať najavo, že milujem svoju nahú dušu, chvíle, keď sa rozprávam sama so sebou alebo slobodu svojich vlastných myšlienok?

Viem, že všetko, čo si myslia iní, by mi malo byť ukradnuté. Ale prečo nie je? Prečo sa zaoberám tým, ako ma vnímajú? Prečo sa nedokážem od všetkého a všetkých odpútať? Bolí ma, keď viem, že so mnou nie sú spokojní. Ničí ma predstava, že si zo mňa vytvorili niekoho, kým ja nikdy nebudem. Možno sú zo mňa sklamaní. Možno sa mi vyhýbajú. A možno sa pre istotu vyhýbam ja im. Niekedy mám pocit, že najlepšie čo môžem urobiť, je práve to, že odídem najskôr ja. Tým chránim v prvom rade seba, pretože ma z ich strany nemôže prekvapiť žiadna takáto reakcia. Nahováram si, že im nebodaj ubližujem tým aká som. Neviem sa zmieriť s myšlienkou, že by opustili oni mňa. Viem, že to možno niekedy beriem až príliš tragicky, ale je to pre mňa akási útecha.

Zistila som, že moje srdce sa rýchlejšie uzdraví. Neviem, či je to správne. Neviem, či sa mi za to raz niekto poďakuje, že som ho nechala odísť. Ale už toľkokrát som padla na dno, že som nevedela, či vstanem. Nevedela som, či mám dostatok síl na to, aby som pokračovala ďalej. A preto som si povedala, že už nikdy nedovolím, aby som sa cítila tak nepochopená, tak zlomená a doslova prázdna. Preto si z každej situácie snažím vziať to najlepšie ponaučenie, aby som sa vyhla všetkému zlému, čo mi dokáže až takto veľmi ublížiť. Každá z nás možno už na vlastnej koži pocítila, aké to je byť opustenou. Najradšej by som to slovo vymazala zo svojho slovníka, ale čím viac nad tým premýšľam, tým viac sa mi to dostáva pod kožu. Je smutné, koľko nevinných duší končí v tejto priepasti. Pýtam sa preto, je tak zložité vniesť si trochu empatie do života? Prečo, keď to dokážeme my – silní introverti, prečo to nedokáže každý jeden človek na tejto planéte? Veď je to predsa tá najvzácnejšia vlastnosť.

        Stačí len počúvať. Stačí len otvoriť svoje srdce tomu, koho milujem.                 

Stačí MILOVAŤ!