Kde je tá iskra, čo tu bola od samého začiatku? Od úplne prvého stretnutia a stále sa zväčšovala. Čím sme si boli bližší, tým viac rástla. Bola tak mocná, akoby mala byť naveky s nami. Ale nestalo sa. Realita zmenila smer. A čo je s našou iskrou teraz? Jednoducho zmizla a už tu viac nie je. Chcem vedieť kam, aby som sa mohla pre ňu rozbehnúť. Bez nej to nie je ono. Už to nie je to, čo bývalo a zrejme už nikdy ani nebude.
Bez nej vyzeráme ako cudzí ľudia. Ba horšie! Cudzí ľudia by na seba neboli takí zlí ako sme my… Sme ako dve ublížené bytosti, ktoré sa nemajú radi a za žiadnu cenu sa nehodlajú to zmeniť.
Kedysi to vyzeralo tak krásne. Boli sme plní snov, túžob, nádeje, šťastia, lásky, obrovskej lásky a dnes? Je to len ignorácia, nešťastie, podvody, klamstvá a túžby zabudnúť na všetko, čo kedysi bolo. Asi sa to bojím povedať nahlas, ale… Je to nenávisť. Ako rýchlo sme sa dostali z bubliny lásky k niečomu takémuto. Asi je to len malý krôčik od seba a pritom pocity sú opačné. Všetky tie krásne veci prerástli do tak zlých… Mohli sme to dopustiť?
Keď ťa vidím tlačia sa mi slzy do očí a búri sa vo mne chuť objať ťa, ale všetko to musím skrývať. Nemôžem dať najavo ani jediný jeden cit ku tebe.
Prečo všetkému nastáva koniec? Vždy nastane bod kedy sa niečo zničí. Viem, všetko sa raz skončí, ale vždy v tú nesprávnu chvíľu. Práve keď máme ten pocit, že je to skvelé nastane koniec. Všetky tie pocity sa stali presným opakom toho, čo sme cítili predtým. Neviem nájsť správnu odpoveď, prečo sa to stalo a tak sa aspoň snažím na tom všetkom nájsť niečo pozitívne. Príliš sa mi to nedarí. Jediná vec, ktorá mi občas zdvihne kútiky mojich pier je akurát tak spomienka na fotku dvoch ľudí, ktorí sa tak úprimne milujú a sú šťastní. Lenže tí ľudia z tej fotky už dnes neexistujú a vlastne ani tá fotka.
Pri takomto sklamaní ma všetko kladné obchádzka veľkým oblúkom. Tak mi povedz Peter, ako to mám brať s úsmevom?!
