Priniesol som Ti kvety. Tvoje obľúbené ruže s bielymi fréziami.
No Ty už ich nikdy neuvidíš. Odišla si mi tak náhle, že som sa s Tebou nestihol ani rozlúčiť. Doma stále cítim Tvoju vôňu. Si všade, kde sa pozriem.
Tak veľmi ľutujem to, čo som Ti nikdy nepovedal. To, že si vniesla do môjho života svetlo.
Ľutujem každý večer, keď som sa Ťa neopýtal, ako si sa mala v práci. Ľutujem každú noc, keď som Ťa nedržal za ruku.
Keby som mohol vrátiť čas a prežiť s Tebou ešte aspoň jeden deň, prebudil by som Ťa ráno pusou na čelo. Uvaril by som Ti rannú kávu a urobil by som si čas na spoločné raňajky.
Povedal by som Ti, ako veľmi Ti to dnes pristane. Zaželal by som Ti krásny deň a nezabudol povedať, ako veľmi Ťa milujem.
Na večeru by som Ťa vzal do tej najlepšej reštaurácie. Dlho by sme sa rozprávali.
Pozeral by som sa Ti do očí. Veľmi dlho. Tak dlho a tak hlboko, akoby som sa chcel pozrieť až do Tvojej duše.
Donútil by som slnko, aby počkalo s ranným svitaním. A hviezdy, aby svietili dlhšie. Aby som Ťa mohol mať ešte pri sebe. Aspoň na malú chvíľu…
Objal by som ťa a už nikdy nepustil…
Začína pršať. Moje slzy splývajú s kvapkami dažďa a kotúľajú sa dolu po mojej tvári. Akoby ten dážď chcel zmyť všetku bolesť z môjho srdca. Kto vravel, že chlapi neplačú?
Nechce sa mi od Teba odísť. Chcem Ti toho ešte toľko povedať. Tak tu len stojím a rozmýšľam….
