O tom, ako a či vô­bec, ju ovplyv­nilo to, že vy­rá­stla bez otca a teda bez muž­ského vzoru v ro­dine za­čala uva­žo­vať, keď z jej ži­vota od­išiel už tretí chlap, kto­rého mi­lo­vala.

Za­čala spo­mí­nať. Uva­žo­vať. O tom, čo ju ktorý z nich na­učil. Čo jej dali. Čo si vzali. Či by boli veci inak, keby to všetko ve­dela už pred tým. Keby ju to všetko na­učil nie­kto, komu by ho­vo­rila ocko. Ako dieťa si často vra­vie­vala, že to, že “nemá” otca ne­vadí. Má mi­lu­júcu mamu. Na­vyše, keď nie­kedy po­čú­vala, aké vzťahy majú jej ka­ma­ráti s ot­cami, aké hádky sa ob­ja­vujú v kaž­dej dru­hej do­mác­nosti, bola cel­kom rada, že nič z toho ne­za­žíva a že s ma­mou žijú v skve­lom har­mo­nic­kom vzťahu. V jej ži­vote sa ale ob­ja­vili muži, ktorý zna­me­nali veľa.

Pr­vým a naj­dô­le­ži­tej­ším bol starý otec. Ten ju na­učil to, čo iných ot­co­via. Ba možno i viac. Ako dô­chodca mal to­tiž na ňu omnoho viac času, ako by mal pra­cu­júci otec. Na­vyše bol veľký po­ho­ďák a svo­jej je­di­nej vnučke dá­val viac lásky ako vlast­ným de­ťom. Ni­kdy jej ne­po­ve­dal, že na ňu práve nemá čas. Učil ju bi­cyk­lo­vať, rý­ľo­vať hriadky v záh­rade, hrať fut­bal, čis­tiť ze­miaky aj pri­bí­jať klince. Pri ňom sa na­učila to, že láska do­káže byť ne­zištná a čistá. A na­vyše navždy. On ju na­učil, že ne­treba brať ži­vot tak vážne, že trojka z fy­ziky ni­koho ne­za­bila. Na­učil ju, že keď po­vie niečo ška­redé, mala by sa ospra­vedl­niť. Na­učil ju, že sa ne­smie báť skú­šať nové veci, a že roz­bité ko­lená sa za­hoja aj bez plaču. Išiel jej spolu s bab­kou prí­kla­dom dl­ho­roč­nej lásky, to­le­ran­cie a po­cho­pe­nia.

Od­išiel však tak rýchlo, že ani ne­mala čas re­a­go­vať. Ne­stihla pla­kať ani sa hne­vať. Ne­chal jej také množ­stvo krás­nych spo­mie­nok, že keď si zvy­kala, že už nie je s ňou, mala aj na­priek bo­lesti, každý deň dô­vod na úsmev a vďač­nosť. Keď na neho spo­mí­nala ne­smú­tila, ďa­ko­vala.

fre­e­pik.com

Po­tom pri­šiel prvý chla­pec. Prvá láska. Prvé bozky. Prvé do­tyky. Všetko nové, krásne aj bo­lestné. Všetko tak silné. Obaja sa učili, ako sa sprá­vať k nie­komu, koho majú radi a možno aj ľú­bia, ak by ve­deli, čo je sku­točná láska. Ob­ja­vo­vali sa. Svoje vnútro, ale aj je­den dru­hého na­vzá­jom. Mno­ho­krát ne­ve­dela, čo ro­biť, ako sa za­cho­vať a tak bola ot­vo­rená všet­kému. Po­stupne sama zis­ťo­vala, čo ju pri­viedlo k mno­hým pre­pla­ka­ným no­ciam a na­ko­niec k zlo­me­nému srdcu.

Dal jej veľa. Spo­mienky na každé poprvé čo spolu pre­žili, ju po ro­koch te­šili a s úsme­vom spo­mí­nala aj na chyby, ktoré na­pá­chali. Na­učil ju, aký je to po­cit dať nie­komu druhú šancu, a aké to je, keď už nie­komu ne­do­ká­zala ve­riť, pre­tože ju už raz skla­mal. Na­učil ju do­ká­zať po­ve­dať “odíď“, aj keď jej to lá­malo srdce. Zo­bral si so se­bou jej ot­vo­re­nosť. Dal jej na­miesto nej opatr­nosť.

pi­xa­bay.com

Dlho jej trvalo, kým po pr­vej láske pre­ko­nala aj prvý roz­chod. Možno dl­h­šie ako ča­kala. Roz­hodne dl­h­šie ako si mys­lela. Keď stretla ďal­šieho chlapca, veľmi sa bála pus­tiť ho do svojho sveta a uká­zať mu, aká sku­točne je. Bola zra­nená a stále zra­ni­teľná.

Zá­ro­veň však veľmi tú­žila ve­riť, že sa už ne­po­páli. Že toto už bude na­ozaj. Veď všetko “nové” už za­žila. Ne­uve­do­mila si ale, že on nie. Bola jeho pr­vou. A tak sa mnoho si­tu­ácií opa­ko­valo. Na­vyše, čím to­le­ran­tnej­šia a chá­pa­vej­šia bola. Tým me­nej to sta­čilo. Ni­kto jej ne­po­ve­dal, že ne­musí byť stále do­ko­na­lou. Ni­kto jej ne­vys­vet­lil, že láska nie je o pl­není ide­álov a bez­prob­lé­mo­vom ži­vote.

Ne­ve­dela ako pri­stu­po­vať k pr­vým ži­vot­ným prob­lé­mom a váž­nym roz­hod­nu­tiam. Ako sa o nich roz­prá­vať. Ako ich rie­šiť. Ne­všimla si, ako sa ich vzťah zme­nil. Ne­všimla si, ako sa obaja klamú. Ne­uve­do­mila som, že by ju raz mo­hol pre­stať mi­lo­vať. No ži­vot je už taký. Na lásku treba dvoch.

pi­xa­bay.com

A tak od­išiel ďalší muž. Ďalší, ktorý jej veľa ne­chal a veľa zo­bral. Otáz­kou os­talo len jedno. Bolo by to jed­no­duch­šie, keby jej to všetko dal ne­ja­kým spô­so­bom otec? A bol by schopný na­učiť ju to všetko, čo ju po­čas ži­vota na­učili iní muži? Dal by jej prí­klad toho, akého chlapa hľa­dať? Uká­zali by jej s ma­mou ako rie­šiť prob­lémy? Koľ­kým chy­bám by sa vy­hla?

Na­ko­niec od všet­kých otá­zok upus­tila. Ne­mali to­tiž žia­den vý­znam. Žiadne od­po­vede. Bola vďačná za to, čo sa pri týchto mu­žoch na­učila. Ne­ľu­to­vala nič z toho, čo im ne­zištne dala a bola šťastná, že ju na­ko­niec pri­pra­vili do ži­vota. Možno o čosi ne­skôr, no stálo to zato. A po ro­koch a pre­bo­lení všet­kých strát si po­ve­dala, že vy­ras­tať bez otca ju o nič ne­uk­rá­tilo. Možno bola zra­ni­teľ­nej­šia, na­iv­nej­šia a me­nej pri­pra­vená, no v ži­vote prídu ľu­dia, ktorí ťa na­učia všetko po­trebné, ba možno oveľa viac.

Komentáre