O tom, ako a či vôbec, ju ovplyvnilo to, že vyrástla bez otca a teda bez mužského vzoru v rodine začala uvažovať, keď z jej života odišiel už tretí chlap, ktorého milovala.
Začala spomínať. Uvažovať. O tom, čo ju ktorý z nich naučil. Čo jej dali. Čo si vzali. Či by boli veci inak, keby to všetko vedela už pred tým. Keby ju to všetko naučil niekto, komu by hovorila ocko. Ako dieťa si často vravievala, že to, že “nemá” otca nevadí. Má milujúcu mamu. Navyše, keď niekedy počúvala, aké vzťahy majú jej kamaráti s otcami, aké hádky sa objavujú v každej druhej domácnosti, bola celkom rada, že nič z toho nezažíva a že s mamou žijú v skvelom harmonickom vzťahu. V jej živote sa ale objavili muži, ktorý znamenali veľa.
Prvým a najdôležitejším bol starý otec. Ten ju naučil to, čo iných otcovia. Ba možno i viac. Ako dôchodca mal totiž na ňu omnoho viac času, ako by mal pracujúci otec. Navyše bol veľký pohoďák a svojej jedinej vnučke dával viac lásky ako vlastným deťom. Nikdy jej nepovedal, že na ňu práve nemá čas. Učil ju bicyklovať, rýľovať hriadky v záhrade, hrať futbal, čistiť zemiaky aj pribíjať klince. Pri ňom sa naučila to, že láska dokáže byť nezištná a čistá. A navyše navždy. On ju naučil, že netreba brať život tak vážne, že trojka z fyziky nikoho nezabila. Naučil ju, že keď povie niečo škaredé, mala by sa ospravedlniť. Naučil ju, že sa nesmie báť skúšať nové veci, a že rozbité kolená sa zahoja aj bez plaču. Išiel jej spolu s babkou príkladom dlhoročnej lásky, tolerancie a pochopenia.
Odišiel však tak rýchlo, že ani nemala čas reagovať. Nestihla plakať ani sa hnevať. Nechal jej také množstvo krásnych spomienok, že keď si zvykala, že už nie je s ňou, mala aj napriek bolesti, každý deň dôvod na úsmev a vďačnosť. Keď na neho spomínala nesmútila, ďakovala.
freepik.com
Potom prišiel prvý chlapec. Prvá láska. Prvé bozky. Prvé dotyky. Všetko nové, krásne aj bolestné. Všetko tak silné. Obaja sa učili, ako sa správať k niekomu, koho majú radi a možno aj ľúbia, ak by vedeli, čo je skutočná láska. Objavovali sa. Svoje vnútro, ale aj jeden druhého navzájom. Mnohokrát nevedela, čo robiť, ako sa zachovať a tak bola otvorená všetkému. Postupne sama zisťovala, čo ju priviedlo k mnohým preplakaným nociam a nakoniec k zlomenému srdcu.
Dal jej veľa. Spomienky na každé poprvé čo spolu prežili, ju po rokoch tešili a s úsmevom spomínala aj na chyby, ktoré napáchali. Naučil ju, aký je to pocit dať niekomu druhú šancu, a aké to je, keď už niekomu nedokázala veriť, pretože ju už raz sklamal. Naučil ju dokázať povedať “odíď“, aj keď jej to lámalo srdce. Zobral si so sebou jej otvorenosť. Dal jej namiesto nej opatrnosť.
pixabay.com
Dlho jej trvalo, kým po prvej láske prekonala aj prvý rozchod. Možno dlhšie ako čakala. Rozhodne dlhšie ako si myslela. Keď stretla ďalšieho chlapca, veľmi sa bála pustiť ho do svojho sveta a ukázať mu, aká skutočne je. Bola zranená a stále zraniteľná.
Zároveň však veľmi túžila veriť, že sa už nepopáli. Že toto už bude naozaj. Veď všetko “nové” už zažila. Neuvedomila si ale, že on nie. Bola jeho prvou. A tak sa mnoho situácií opakovalo. Navyše, čím tolerantnejšia a chápavejšia bola. Tým menej to stačilo. Nikto jej nepovedal, že nemusí byť stále dokonalou. Nikto jej nevysvetlil, že láska nie je o plnení ideálov a bezproblémovom živote.
Nevedela ako pristupovať k prvým životným problémom a vážnym rozhodnutiam. Ako sa o nich rozprávať. Ako ich riešiť. Nevšimla si, ako sa ich vzťah zmenil. Nevšimla si, ako sa obaja klamú. Neuvedomila som, že by ju raz mohol prestať milovať. No život je už taký. Na lásku treba dvoch.
pixabay.com
A tak odišiel ďalší muž. Ďalší, ktorý jej veľa nechal a veľa zobral. Otázkou ostalo len jedno. Bolo by to jednoduchšie, keby jej to všetko dal nejakým spôsobom otec? A bol by schopný naučiť ju to všetko, čo ju počas života naučili iní muži? Dal by jej príklad toho, akého chlapa hľadať? Ukázali by jej s mamou ako riešiť problémy? Koľkým chybám by sa vyhla?
Nakoniec od všetkých otázok upustila. Nemali totiž žiaden význam. Žiadne odpovede. Bola vďačná za to, čo sa pri týchto mužoch naučila. Neľutovala nič z toho, čo im nezištne dala a bola šťastná, že ju nakoniec pripravili do života. Možno o čosi neskôr, no stálo to zato. A po rokoch a prebolení všetkých strát si povedala, že vyrastať bez otca ju o nič neukrátilo. Možno bola zraniteľnejšia, naivnejšia a menej pripravená, no v živote prídu ľudia, ktorí ťa naučia všetko potrebné, ba možno oveľa viac.
