1.)

Pre­tože všetci jej zá­vi­dia jej ak­tívny ži­votný štýl. Od­kedy sa pa­mä­tám, obaja moji ro­di­čia boli váš­ni­vými špor­tov­cami. Me­dzi ich ak­ti­vity patrí hlavne beh, ale aj bi­cyk­lo­va­nie a tu­ris­tika. Majú za­ve­dený sys­tém: be­hať cho­dia v stredu, v so­botu a v ne­deľu. Je to pre nich jed­no­du­cho sa­moz­rej­mosť , cho­dia v kaž­dej roč­nej dobe a v kaž­dom po­časí. Nie­kedy sa mamy pý­tam, či sa jej to vô­bec chce, hlavne ak je vonku pod psa. Od­po­vie mi: „Jasné, že sa mi nie­kdy nechce. Ale po­viem si, že proste idem. Naj­ťažší krok pre bežca je vždy ten prvý.“  Zú­čast­ňuje sa aj rôz­nych be­žec­kých pre­te­kov, naj­dl­hší z nich býva pol­ma­ra­tón. Keď vy­hlá­sim, že také niečo by som v ži­vote ne­dala, po­vie: „ Keď si mys­líš, že si na konci zo si­lami, máš v sebe ešte raz toľko ener­gie. Ne­za­me­ria­vaj sa na beh, ale roz­mýš­ľaj si nad svo­jimi ve­cami, alebo ob­di­vuj prí­rodu. Pre­beh­neš to, ani ne­vieš ako.“  Ok­rem behu cho­dieva pra­vi­delne na bi­cykli, každý deň do práce, čo je asi 20 km denne. To ale ne­be­rie ako šport, iba ako spô­sob pre­pravy. Mys­lím, že ta­káto kon­zis­ten­tnosť  a sa­moz­rej­mosť pri vy­ko­ná­vaní te­les­ných ak­ti­vít by mala byť cie­ľom kaž­dého za­čí­na­jú­ceho špor­tovca. Moja mama žije po­hy­bom už tak dlho, že inak si ju ani ne­viem pred­sta­viť. Ob­di­vu­jem to u nej práve preto, že v mo­jich očiach je to pro­ti­klad rôz­nych ins­ta­gra­mo­vých fit­ness guru a mo­ti­vač­ných life-co­achov, ktorí každý pre­be­hnutý ki­lo­me­ter a zdvi­hnutú činku do­pĺňajú fot­kami a ci­tátmi. U nej to be­riem ako prav­divé a na sto per­cent spo­jené s kaž­do­den­ným ži­vo­tom. Keď sa jej pý­tam, prečo si vy­brala práve beh, po­vie: „Beh je spolu s chô­dzou pre člo­veka zá­klad­ným a naj­pri­ro­dze­nej­ším po­hy­bom. Be­hať môže každý, sta­čia dobré te­nisky.“

20160822_161244

Moji ro­di­čia si na stenu v ga­ráži le­pia štar­tové čísla zo všet­kých pre­te­kov, ktoré ab­sol­vo­vali.

foto: au­torka

2.)

Pre­tože ma od­ma­lička viedla k čí­ta­niu kníh. A nie­len to, ale na­prí­klad aj k láske k ume­niu a cel­ko­vému zá­ujmu o svet. Už na zá­klad­nej škole som pod la­vi­cou čí­tala Sher­locka Hol­mesa alebo Grófa Mon­tec­risto. Boli to väč­ši­nou dob­ro­družné knihy, ktoré ona čí­tala ako mladá a jednu po dru­hej mi ich od­po­rú­čala. Spo­mí­nam si, že sme sa často roz­prá­vali o hlav­ných muž­ských po­sta­vách, ktoré sme ob­di­vo­vali a chceli sme byť ako oni. Ne­sta­čilo by nám len mať mu­žov ako sú oni. Slabé žen­ské po­stavy, ktoré iba ča­kajú na hr­dinu, nás ne­os­lo­vo­vali.

20160822_163310

Fotka z Dub­nic­kého cyk­lis­tic­kého ma­ra­tónu

foto: au­torka

3.)

Pre­tože si vie užiť tie dô­le­žité veci. Po­znáte tie re­klamy, na­prí­klad na čis­tiaci pros­trie­dok, kde sa otecko so svo­jimi deťmi  vra­cajú z ih­riska alebo z vý­letu, za­tiaľ čo ma­mička sa doma teší, ako sa jej po­da­rilo vy­prať všetko biele prádlo! Tak presne taká moja mama ni­kdy ne­bola. Do­máce práce a po­vin­nosti zvládne ľa­vou za­dnou v čase, ktorý si na ne vy­hradí, inak sa ale snaží vy­užiť každú chvíľu alebo voľný deň na ak­ti­vitu, zá­žitky alebo spoz­ná­va­nie. Podľa slov môjho otca: „Ne­pot­re­bu­jem špor­to­vého par­ťáka, pre­tože je ním moja man­želka.“  Ni­kdy ne­mala po­cit, že musí skĺz­nuť do bež­ného ste­re­otypu ženy, ktorá sa stará o do­mác­nosť a deti a na nič iné jej ne­zos­táva čas. Ro­di­čia sa vždy sna­žili, aby sme ja s mo­jím bra­tom mali skvelé zá­žitky, spo­mienky, aby sme o svete ve­deli čo naj­viac a boli „ostrie­ľaní.“  Keďže sme ne­mali auto (a za­obišli sme sa bez neho do­te­raz), naše ak­cie sa ko­nali na bi­cykli alebo vla­kom. Keď som mala asi osem ro­kov, vy­brali sme sa na vý­let do Prahy, celý som ho pre­se­dela na det­skej se­dačke ktorá sa dáva do­predu na bi­cy­kel. Keď sme tro­chu vy­rástli a vlá­dali sme za na­šimi,  každý ví­kend sme cho­die­vali do oko­lia a vždy sme nav­ští­vili ne­jakú pa­miatku alebo zau­jí­mavé miesto.

409591_3516160585238_384189274_n

Sel­fie so Sa­ga­nom

foto: au­torka

Komentáre