Hovorí sa, že človek sa buď chce zmeniť alebo sa zmeniť musí. Niekto by si povedal, že ide len o nepatrnú zámenu slov, v podstate to isté. No opak je pravdou. Úprimne, ja sa tej zmeny desím.
Nikdy to nebola moja voľba, to mi ver, drahá. Osud si to zariadil sám. Osud, v podobe niekoho. Zničené srdce sa časom zahojí, tak stará mať vraveli. Možno sa zahojí, no nikdy nebude ako predtým. Stále, niekde v pozadí, už bude existovať kontrolka – červená siréna, ktorá zaznie, ak sa nám niečo nebude pozdávať.
To je to, čoho sa desím. Čo ak už nebudem schopná fungovať bez upodozrievania, že hocičo nové, bude mať rovnaký scenár? Že sa moja minulosť zopakuje? Že ma opäť niekto raní?
Zmenila som sa, viem to. Vnímam tu zmenu. Už nie som taká, ako predtým. Niečo sa vo mne zlomilo. Ľudia, čo ma poznajú, tam problém nie je. Vedia dôvody, no samozrejme, len tí najbližší. Novej osobe by som možno nestála ani za snahu. Chladná. Odtiahnutá a ktovie čo ešte.
Sama niekedy neviem, či to je len póza, obranný mechanizmus alebo to je súčasťou môjho nového JA. Ja, ktoré ma chráni. Zrejme človeka naozaj niečo musí zlomiť, aby si uvedomil svoju hodnotu. Aby vedel, kto si ho v živote zaslúži.
Vždy som dala druhú šancu. Dokonca aj tretiu, teda, minimálne som nad ňou uvažovala. Ale vieš čo, drahá?
STAČILO!
Naozaj toho mám dosť. Nebaví ma byť len ďalšou hračkou v poradí, s ktorou sa potom vytrie podlaha.
Keď som začala písať tento článok, skutočne som sa bála. Bála som sa toho, že to už nebudem ja. Že prídem o ľudí zo svojho života. Ale vieš čo? Tí praví ostanú s tebou, nech sa deje čokoľvek. A práve oni ti budú pripomínať, že nie každý ti ublíži.
A aj vďaka nim sa nebojím. Nebojím sa prijať moje nové, zmenené ja. Lebo, koniec koncov, som rovnaká, len o niečo múdrejšia.
