Poznáš to, každý to poznáme, stretneš niekoho a ten moment sa ti navždy vryje do pamäte, aj keď sa budeš snažiť zabudnúť nikdy sa ti to nepodarí, ale to je v poriadku …
Pamätám si to ako včera, aj keď sú to už dlhé roky. V ten jarný teplý deň si sa na mňa s prižmúrením okom usmial a ja som ti to opätovala, ten moment navždy ostal vo mne. Stal si sa mi všetkým, najlepším priateľom, dôvodom, pre ktorý som sa tešila do školy a pritom som bola tak mladá a naivná…
Vždy si hral hry a mal si rád pozornosť, dnes ti to už nevyčítam nemám prečo, nikdy si mi nič nesľuboval, proste si ma mal len rád a to mi malo stačiť…
Ale nestačilo a ty si začal ukazovať svoju novú tvár, dnes viem, že som to mala chápať proste si len dospieval. Ubližoval si mi, všetkými možnými spôsobmi a jediné čo si vedel, bolo usmiať sa mi do tváre…
Mala som odísť, mala som zabudnúť, ale dnes som rada, že som to nespravila. Myslela som si, že to nikdy neprebolí, že nikoho iného nespoznám, že nikdy nebudem mať nikoho tak rada. Vlastne som sa ani nemýlila, len vtedy som to nechápala…
zdroj: pexels.com
A čo máme robiť vtedy, keď máme zlomené srdce a myslíme si, že už nič nebude OK? Každá to berieme inak, každá to prežívame inak. To mladé dievča vtedy začalo písať o všetkom o každom jednom momente s ním a hlavne začala písať to, čo mu nikdy nestihla povedať. To bola jej forma „lepenia“, to jej pomohlo, to a on z nej spravili to čo je dnes…
Zistila čo nechce a vďaka tomu si pritiahla do života to čo potrebovala. Dnes vie, že to všetko tak malo byť, že ten strach tá bolesť v nej byť mala, mala ju prežiť. Dnes sa nehnevá, nemá prečo…
