Život sú paradoxy,
radi pálime tie mosty.
Prečo sme len takí sprostí?
Ľudia z mäsa a kosti,
alebo masa bez ľudskosti?
Chýba štipka dobrosti,
zo života radosti.
Samé o priateľstva žiadosti,
ale stratili sa tie súdržnosti.
Stretnutia sú len chatove písomnosti,
ktoré sú úplne o stručnosti.
Roboti bez obetavosti,
všetko robíme z vypočítavosti.
Kde je kúsok o človeka všímavosti?
Napadnú ti len samé podlosti.
Ako môžeš držať v sebe toľko zlosti?
Voči priateľovi dávať ruky do pästí?
Ako sa toľko zla do teba zmestí?
Neviem, píšem len kopec blbostí,
keď by som spoločnosť strčila do hrsti,
a hodila preč, dole do priepasti…
Nie je to tak? Nie sú život paradoxy?
Stretneš niekoho, s niekým sa ti pretnú cesty. Spoznávaš ho a myslíš, že si ho konečne našiel. Aj u mňa to tak bolo. Našla som ťa, drahá priateľka.
Chcela som s tebou tráviť čas, smiať sa, blbnúť, spoznávať tie skryté miesta a hovoriť si o tajomstvách, ktoré budú patriť len tebe, lebo som to nikomu inému nepovedala. Dostala si sa pod kožu, našla si to najzraniteľnejšie zo mňa. Vytvorila si vo mne pocit, že ti môžem veriť, že sa zaujímaš, že chceš, že nezmizneš…
Ale znova to bol len klam. Klam, ktorý nadobúdal zmysel deň po dni. Klamstvá a zatajovanie, nechuť a nezáujem…
Preplakala som kvôli tebe toľko nocí, že moje dni sa rovnako premenili na tmu. Bez zmyslu, bez chutí zmysel znova nájsť. Bez záujmu o ľudí. Bola som zlomená, keď sme sa stretli, ale po dlhej dobe, si bol jediná pri kom som nemyslela na tú ranu, ktorú sa snažím vstrebať, zašiť, pozliepať.
Začínala som mať pocit, že s tebou to pôjde. Nechcela som nech ma držíš za ruku a vyriešiš za mňa moje problémy, to nejde. Nechcela som nech mi píšeš správy ako ma máš rada a si rada za mňa v tvojom živote, chcela som to cítiť, chcela ťa len tu a vidieť, že keď ja nenapíšem, napíšeš ty, keď nevymyslím plány, že ich vymyslíš ty, že keď zmiznem, budem ti chýbať a začneš ma hľadať ako chýbajúcu časť z puzzle, lebo bez nej nie si kompletná, tak ako nie som ja bez teba…
Ale nie je to tak. Mali sme si hovoriť všetko, ty si to však nerobila. A tak som tlačila a tlačila a tlačila, lebo som netušila čo je za tým tvojim správaním. Dnes je to 200 dní od dátumu, ktorý si ani nepamätáš. 200 dní, poviete si, že je to málo. Stalo sa toho veľa, povedalo sa ešte viac.
Neviem čo bude, neviem čo spraviť, čo povedať. Pripísala si jazvy na moje srdce, zapísala som strany vo svojej Spovedi Duše. Znamenala a znamenáš pre mňa príliš veľa aby som bola schopná ťa len tak pustiť nech ideš bezo mňa, keď sme si mali byť oporou. Ale je to to jediné, čo chceš, máš iného človeka, čo je ti blízky ako som bola ja, bola som len dočasnou náhradou kým tu nebol a znova tu je. Neviem čo viac ti dal než by som ti dala ja, ale už nevládzem držať pokope všetky tie kusy nášho priateľstva , ktoré sa chcú len rozpadnúť.
Nech sa stane však čokoľvek, ja sa chrbtom neotočím, neodídem, budem tu kedykoľvek ti napadne, že ma potrebuješ, hoci ma teraz nechceš vedľa seba, lebo taká proste som. Snažím sa vidieť v každom len to najlepšie, hoci sama to dobro nevidíš…
