Sociálne siete sú krásnym miestom. Dovoľujú nám spojiť sa s ľuďmi, s ktorými by sme sa za iných okolností spojiť nedokázali. Dovoľujú nám spoznať ľudí bez toho, aby sme vôbec vyšli do ulíc. Dovoľujú nám mať kontakt s tými, ktorí žijú ďaleko, ale boli nám blízki. A zároveň nám dovoľujú pozorovať ľudí. Cudzích ľudí. Bez toho, aby o tom vôbec vedeli.
A tak môžeme snívať, že možno jedného dňa budeme mať to, čo tá žena na obrázku, alebo že jedného dňa budeme tak úspešné ako ona. Snívame, že možno budeme mať aj my toľko šťastia, koľko mala ona, pretože to naše šťastie asi niekde zaspalo a nechce sa zobudiť.
Zatiaľ čo my sa utápame v depresii, niekomu sa darí bez jeho vlastného pričinenia
Doslova sa mu to šťastie sype akoby ho dávali z neba zadarmo. A my sa môžeme akokoľvek usilovať, modliť sa, priať si, nedostaneme ani zlomok z jeho šťastia. Je to vôbec spravodlivé? Čím viac pozeráme šťastných, úspešných ľudí, tým je nám viac smutno. Vidíme usmiate rodiny, usmiatych jednotlivcov, usmiate ženy, usmiatych mužov, ktorí majú nádherné životy. Také doslova rozprávkové, zatiaľ čo ten náš je akoby z nejakej lacnej komédie so zvláštnym zmyslom pre humor.
Po čase som však zistila jednu skutočnosť, ktorá mi zmenila pohľad na danú vec
Že ľudia odokrývajú verejnosti len to, čo chcú, aby videla. Že si fakty prikrášľujú. Že sa prezentujú takí, akí chcú, aby sme ich videli, nie takí, akí sú v skutočnosti. Že aj oni majú problémy, starosti a nevydarené vzťahy. Že im sa to šťastie nesype, ale tiež len pomaly padá. Videla som na Facebooku veľa šťastných ľudí, ktorí svoj život prezentovali ako najkrajší film, bez akýchkoľvek dejových zvratov, pretože ten ich bol jednoducho dokonalý. A viete čo? Po zistení skutočnosti, aký majú naozaj život som im už nezávidela, normálne som ich začala ľutovať. Veď ktorý normálny človek by bol tak zúfalý, aby takto klamal stovky ľudí?
