Chýbaš mi. Takým obyčajným ľudským spôsobom. Tak, ako ti môže chýbať niekto, s kým si strávil viac, ako len zopár pekných chvíľ.
Keď som bola zlomená, sklamaná, na dne, … priala som si, aby sa to nikdy nestalo. Aby som ťa nikdy nespoznala. Ale dnes som vďačná, že sa to stalo. Že si vkročil do môjho života. Pretože vďaka tebe viem, čo znamená milovať. Áno, viem, že žiješ svoj život ďalej. A že máš dievča, ktoré miluješ. Žiješ s ňou v jednej domácnosti. Vo VAŠOM vlastnom dome.
Kde sú tie časy, keď sme sa zhovárali pod holým nebom o NAŠOM vlastnom dome? Keď sme nahlas premýšľali, čo bude ďalej? Ako sa vyvinie NAŠA budúcnosť? Je to tak dávno, ale pamätám si to, akoby to bolo včera. Sedeli sme u vás na záhrade, usmievali sme sa na seba, pozerali si do očí a láska, ktorá bola vôkol nás, bola až príliš silná na to, aby sme ju ustáli. Jednoducho sme to nezvládli.
Tebe to prerástlo cez hlavu a chcel si vrátiť tie časy, keď si bol sám, slobodný, nikým neviazaný. S odstupom času to chápem … bol si asi príliš mladý. Ale ak smiem mať jedno jediné želanie v živote, želám si, aby som ťa stretla opäť. Možno o pár rokov. Keď už budeš vyspelejší. Pripravenejší. Keď to celé pochopíš.
Nie, naozaj nechcem aby si sa s ňou rozišiel, a aby nebodaj trpela. To nie. Neprajem jej, aby si prešla niečím podobným, ako som si prešla ja, po rozchode s tebou. Stačí mi, ak by sme sa opäť začali rozprávať. Aby som tu mohla byť pre teba. Aby som vedela, ako sa máš. Aby som sa mohla tešiť spolu s tebou. Aby som mohla stáť pri tebe, keď to budeš potrebovať. Aby som ťa mohla podržať. Aby sme zostali priateľmi.
Želám si, aby nám dal život ešte jednu šancu.
S nikým som sa toľko nenasmiala, ako s tebou. Rada spomínam, na naše záchvaty smiechu. Spomínam si, ako som ti stále kupovala hroznový cukor, pretože si ho zbožňoval a mal si po ňom takú šialene dobrú náladu. Alebo čokoládu. Stačilo, že sme sa na seba pozreli a chytali sme sa od smiechu za bruchá. Dokázali sme sa smiať naozaj na čomkoľvek.
Povedz mi, kam to všetko zmizlo? Ako sa to mohlo všetko stratiť? Naozaj sa to všetko stratilo? Úplne Nenávratne? Nechce sa mi tomu veriť, ale asi nemám inú možnosť. Musím žiť ďalej svoj život, tak, ako doteraz. Som šťastná. Mám pri sebe chlapa, ktorý ma ľúbi. A ktorého ľúbim ja.
Všetko je dnes inak, už nemám s tebou sny. Ale napriek tomu, TY mi v mojom živote chýbaš. Aj keď o láske ako takej, už reč nie je. City čo boli v nás, sú dávno preč. Chýbaš mi ako človek. Ako priateľ. Nie ako môj partner.
Musím žiť ďalej svoj život a veriť, že jedného dňa sa moje želanie naplní. Že ťa jedného dňa možno opäť budem môcť objať. Aj keď iba ako priatelia. Ale to mi vôbec neprekáža. Tak prosím, nemlč už. Napíš.
„Ver v zázraky. Majú krásnu vlastnosť. Dejú sa.”
