Máš pocit, že si vo vzťahu niekedy „pod papučou“ alebo sa kvôli tomu smejú práve z tvojho partnera? Aj keď sa z takéhoto vzťahu robia žarty a ľudia nechápavo krútia hlavami, nie vždy ide o niečo, čomu by sa malo nadávať do zlého. Všetko má totiž svoje hranice.
Kedy je človek vlastne pod papučou? Vtedy, keď sa zdá, že dvojica nemá rovnaké slovo a rešpekt, ale dominantnejší je iba jeden z nich. A to až tak, že priam svojej polovičke rozkazuje, čo má alebo nemá robiť, s kým sa stretávať, kam (ne)chodiť. Vlastne, rozhoduje o všetkom a vždy má posledné slovo.
Medzi prirodzenou dominanciou a slepým presvedčením, že do partnera sa treba starať, ako keby bol nesamostatným jedincom, je veľmi tenká hranica.
Vtedy si treba uvedomiť, že vzťah je o dvoch ľuďoch. Ak má jeden z toho druhého priam až strach a prichádza kvôli nemu o vlastný život, je to naozaj cez čiaru. Iné je to vtedy, ak je ten menej dominantný človek takej povahy, že vedľa seba potrebuje mať silnejšieho partnera. V tom prípade môžu byť obaja naozaj spokojní s tým, ako to u nich doma funguje.
Avšak, akonáhle má jeden z nich pocit, že je vo vzťahu utláčaný, aj keby to bol čo i len ten najmenší náznak niekde v hĺbke duše, potom to nie je skutočná láska. Tá by si totiž nikdy nedovolila milovanému človeku akokoľvek ublížiť.
Veľkú rolu tu môže zohrávať aj žiarlivosť, kvôli ktorej môžu vznikať zákazy a príkazy vedúce k utláčaniu partnera. Aj ona musí mať isté zdravé hranice, inak zničí životy obom. Našťastie, na nej a na dôvere sa dá stále spoločne pracovať.
Treba si však zapamätať iba jedno: partner nie je moje dieťa a nemôžem mu riadiť život. Nerob mu to, čo by si sama neakceptovala, nechaj mu vlastnú slobodu, ktorú rovnako potrebuješ. Nebuď tou, ktorej sa má báť, ale tou, ktorú má milovať.
