Vysoká škola = najlepšie roky života. Bezstarostné roky. To mi stále hovorili. Užívaj si na výške. No dnes sa musím zasmiať. Áno, pekné dni, aj roky, ale nikto už nepovie, aké to je náročné. Koľko úsilia je v tých bezstarostných rokoch. Úsilie, snaha a poväčšine aj slzy.
Nie, neľutujem. To určite nie, no keby si to mám opäť zopakovať, nie, ďakujem. Raz a dosť, ako sa hovorí. Nemám to síce ešte úplne za sebou. Chýba mi posledný krok a som v cieli. Znie to jednoducho, však? LEN jeden krok a si v cieli. Lenže, ide o ten najpodstatnejší krok. Krok, bez ktorého by boli tie roky na vysokej zbytočné.
Áno, hovorím o štátniciach. Starší „spolužiaci“ už trochu rozprávali. Úprimne? Mám z toho vietor. Nie je to také bezstarostné, ako som čakala, ako by som čakala z tých otrepaných viet.
Ale neskúsiš, nevieš. Boli to nezabudnuteľné roky, semestre. Noví ľudia, ktorí prišli, odišli a tí hlavní ostali. Človek dospeje istým spôsobom. Niečo ho zmení. Skutočne sa vyformuje do konečného, hotového človeka. No nemyslím si, že je to vďaka tomu, čo vyštuduje. Je to vďaka prístupu profesorov.
Často tvrdý ale účinný.
Vo veľa veciach ma to zmenilo. Pomohlo. Posunulo. Netvrdím, že som dokonalá, že teraz viem všetko. No som niekým, kto sa podobá už na človeka, kým by som chcela byť raz v budúcnosti.
Stále však budem tvrdiť, že aktuálne chcem byť najlepšou verziou samej seba. Zbytočne sa budem porovnávať. Nemá to význam, maximálne to viac nakopne výkon. No toto pekne naučí vysoká. Človek môže mať A-čka od vrchu po spodok, no čo z toho, keď to za 2-3 dni zabudne. No žiak s C-éčkami to bude vedieť využívať v praxi mnoho rokov aj po škole.
Vysoká mi dala viac, ako len tie slzy a nervy, ktorých nebolo málo. Mohla som spoznať úžasných ľudí, zistiť, aká chcem byť a úprimne, vzdelanie je pre mňa len príjemný bonus, k podstatnejším veciam, ktoré som získala.
