Dopadali mi na tvár lúče slnka a pripomínali mi tvoje silné ruky a horúce dlane, hladiace mi líca, jemne sa kĺžuce po krku k prsiam. Zatvorila som oči. Len na krátky okamih, ale pripadalo mi to, ako keby uplynula večnosť. Keď som ich znovu otvorila, nebol si tam. Hľadela som na zapadajúce slnko. Sama. A v odraze mojich horkých sĺz sa ligotala jeho pestrofarebná žiara.
To ty si ma naučil zbožňovať západy slnka. Každé leto si ma vzal pevne za ruku a vybral si sa so mnou na prechádzku po poli, objavovať všetko nepovšimnuté a pritom také krásne. Objavovať lastovičky, zberajúce sa k spánku, vysokú trávu, slnečnice, sedmokrásky, vlčí mak. Objavovať život samotný a lásku plnú vášne. Objavovať seba navzájom. Objavovať vesmír, zrkadliaci sa v nočnej oblohe plnej hviezd.
Každé leto myslím na naše spoločne strávené západy slnka, bez ktorých by moje leto nebolo tým správnym letom. Myslím na to, ako si sa predo mňa postavil uprostred poľa a nežne ma pobozkal. Ako si si ma potom privinul k sebe a ja som sa cítila úplne bezpečne. Prižmúrili sme oči a pozorovali slnko, pomaly sa zberajúce k spánku, akoby to bol najkrajší obraz na svete. Nič viac nám nebolo treba. Iba sledovať krvácajúce slnko a počúvať tlkot našich zaľúbených sŕdc.
Ako to už býva, po nesmierne horúcich dňoch prídu silné búrky. A tak som sa odrazu ocitla sama uprostred poľa, sledujúc purpurovú žiaru na nebi a mysliac na tvoje silné ruky. Zdvihol si ma nimi do vzduchu ako pierko a ja som nemohla byť šťastnejšia. Navždy si budem pamätať všetky poľné cestičky, ktoré sme spolu prešli a na ktorých sme sa bozkávali. Všetky tie horúce miesta, na ktorých si mi vyznal lásku. Navždy si budem pamätať tvoje modré oči, keď ti do nich zažiarili slnečné lúče a ako si sa na mňa v tom istom okamihu usmial.
Každé leto mi navždy bude pripomínať teba.
