Alebo skôr to, čo by som chcela, aby si ve­del.

Nie­kto­ré vzťahy pra­́ve za­či­́na­jú. Nie­kto­ré vzťahy kon­čia. A iné skoro ne­stihli ani byť. Asi ako ten na­́š. Pre­žiť. Po­ro­zu­mieť. Pri­jať. A všetko ide opa­̈ť ďa­lej.

Dlho som si pre­mie­tala v hlave, čo by sa stalo, čo by som ti po­ve­dala. Keby si opäť pri­šiel. Keby si za­klo­pal na dvere. Keby si zdvi­hol ten te­le­fón a za­vo­lal. Keby som ťa stretla. Na ulici, v bare. Keby si mi za­spie­val se­re­na­́du pod ok­nom (ako si pla­́no­val). Chys­tala som si fra­́zy, kto­ré by zneli eman­ci­po­vane a nad ve­cou, že ma ne­zau­ji­́maš, že si bol omyl.

thought­ca­ta­log.com

No po­tom pri­šlo pre­cit­nu­tie a uve­do­mila som si, že tak skoro tú mo­žnosť mať ne­bu­dem. Že sa ne­stret­neme, že ne­za­vo­la­́š, pod okno ne­pri­́deš a do toho baru tiež nie. A ja ti už nič ne­vyk­ri­čím. A zo­stalo mi ťa­žko. Nie­kde tam vnu­́tri, hl­boko vzadu.

Mám ta­ký osob­ný prob­lém s tým, keď si mám veci do­mys­lieť. A te­raz nie kvo­̂li farbe mo­jich vla­sov. Skôr ta­ké, kto­ré by sa mali ho­vo­riť na­ro­vinu. Ta­ké, kto­ré po­tre­bu­ješ po­čuť, aby si mal ry­́ch­lej­šie po­koj na du­ši. Aby si išiel ľah­šie ďa­lej. A ty si ta­ké veci ne­rád ho­vo­ril. Mo­žno preto mi to tak trvalo.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Na­priek všet­ke­́mu, čo si vtedy spra­vil či skôr ne­spra­vil, ti nič ne­vyk­ri­čím a ani nič ne­po­viem. A predsa by som chcela, aby si nie­kto­ré veci ve­del.

Ako na­pri­́­klad, že nič z toho by som nech­cela vziať spa­̈ť. Ani je­den po­cit – dob­rý či zlý, emo­́ciu, do­tyk, slovo. Pre­to­že všetko bolo pre nie­čo.

Viem, že si spra­́vny chlap. S úsud­kom na spra­́v­nom mieste. Roz­um­ný a pri­́ťa­žli­vý, ob­čas mo­žno pri­́liš fleg­ma­tic­ký pri ve­ciach, pri kto­ry­́ch by si ne­mu­sel byť. A ob­čas zas pri­́liš ner­vák pre veci, nad kto­ry­́mi sa ne­treba roz­ču­ľo­vať.

2

eli­te­daily.com

Av­šak ne­mys­lím, ne­ho­vo­rím, ne­pra­jem a ne­ci­́tim k tebe nič zlé.

Mala som ťa rada. Ve­ľmi. Mám. Aj keď, nie vždy som sa tak spra­́vala. A aj keď som ne­mala po­trebu ti to po­ve­dať či naz­na­čiť. Bola som pro­tiv­ná, iro­nic­ká a často som pre­vra­cala oči nad tým, čo mi malo spo­̂so­biť ra­dosť. Ob­ran­ný me­cha­niz­mus, pred te­bou, pred se­bou.

Ono nie­kedy je to tak, že s nie­kým nie­čo ukon­či­́š a proste vieš, že to nie je ko­niec. Sta­́le je to ot­vo­re­né. On/ona zase pri­́de. Pre­to­že tam pat­rí, má nie­kde re­zer­vo­va­né miesto. Ci­́tiš to, ne­bo­ji­́š sa. Je jedno či o dva ty­́ždne, o me­siac, o rok, o dva. Je jedno, či z toho bude vzťah, pria­te­ľs­tvo či kra­́tky skrat. Pre­to­že nie­kto­rí ľu­dia sa od seba stra­́ca­jú a po­tom k sebe zas hľa­da­jú cestu, do kruhu. Pre­to­že si pat­ria do ži­vota, učia sa. Keď som „pu­́šťala“ teba od seba, tak to do­sť bo­lelo, ale mys­lela som, že to nie je ko­ne­čné.

Pre­to­že, keby sme mali spolu byť, tak sa to za­riadi a opa­̈ť na seba na­tra­fi­́me. A po­vieme si svoje no­vé pr­vé ahoj. S čis­tým šti­́tom. Na­priek všet­kej mo­jej de­tin­skej na­ivite tomu už ne­ve­rím. Aj keď sta­́le ve­rím v za­́­zraky, hľa­dať opa­ko­vane šťas­tie tam, kde sa stra­tilo, je hlu­́posť.

Ob­čas mi chy­́ba­jú tvoje jamky v li­́cach a po­hľad, akým si sa na mňa di­́val. Ob­čas mi ešte sta­́le chy­́baš ty.

No všetko ide opa­̈ť ďa­lej. Pre­žiť. Po­ro­zu­mieť. Pri­jať. A tak pri­ji­́mam.

Komentáre