Sadla by som k tebe opäť. 🙂
Ak by mi niekto pred nástupom na gymnázium povedal, že na strednej si možno konečne nájdem chlapca, vysmiala by som ho, a povedala, že sa plánujem dať do vzťahu jedine z pizzou. No vtedy som ako šestnásť ročná bola príliš materialistická na to, aby som verila v čosi transcendentálne, ako je napríklad láska. Z viacerých dôvodov som neverila na lásku a kvôli nenávisti voči sebe, a depresiám som neverila, že niekedy môžem mať reálny, krásny vzťah.
Ako sme sa stretli si určite pamätáš. Asi druhý týždeň na gymnáziu som si konečne začínala pamätať tváre nových spolužiakov a naša triedna profesorka ma presadila k tebe. Na zasadacom poriadku som si všimla tvoje meno a lavicu, kde sedíš. Posadila som sa k tebe, celá červená, pretože pri komunikácii s novými ľuďmi odrazu prestávam byť extrovertka.
pexels.com
Naše jednoduché „ahoj“ prerástlo do dennodennej komunikácie, vypisovaním správ, či až ku vyrušovaniu cez hodiny, kedy nás všetci profesori túžili presadiť. Celé prvé dva roky sme sa oslovovali a bavili ako brat a sestra. Vítali sme sa objatím a potichu medzi nami preskakovali prvé iskry, ktoré som si väčšmi všímala práve ja.
Objatia mi začali pripadať čoraz vážnejšie, letmé dotyky rúk pri podávaní zošita ma dokázali rozohriať. Každý dotyk som si vážila viac a viac. Pociťovať som ich chcela oveľa častejšie. Zakaždým som pri našich rozhovoroch a tvojom pohľade očervenela. Z čistej zábavy a priateľského puta sme sa držali za ruky, stískali sa a boli sme čosi viac ako priatelia, no menej ako vzťah.
Bol druhý ročník, November, a naším zvykom sa stalo lúčenie v podobe objímania pri prechode pre chodcov, kde sa naše cesty pre daný školský deň rozdeľovali. V ten deň snežilo a celý čas som premýšľala, čo mám urobiť. Moja vtedajšia najlepšia priateľka vedela, že si mi už dlho poletoval myšlienkami, a práve keď som ťa objala na rozlúčku, obzrela sa, či ma spomínaná kamarátka vidí, a pobozkala som ťa na líce. Ani si sa nestihol spamätať, no ja som už sedela v autobuse, celá bez seba.
Do Februára sme si to priznať nechceli, no keď sa mesiac blížil ku koncu, povedali sme si to narovinu. Ľúbime sa.
pexels.com
Dnes je to už vyše dva roky a desať mesiacov čo tvoríme pár. Len ja a ty, ty a ja. Niektorí nám to prajú, iní nie, no my sme si už prešli vecami, kedy vieme povedať, že to má perspektívu, budúcnosť.
Boli dni, kedy sme mali horšie, či lepšie nálady, kedy sme sa bláznili ako malé deti, aj kedy sme sa len schúlili do objatia a mlčali.
Zistila som, že ticho môže byť vo vzťahu aj krásne, že jeden druhému vieme povedať všetko, a že aj keď sem tam urobím veľkú hlúposť, ty ma podržíš.
Precestovali sme veľa krásnych miest a stovky ďalších ešte precestovať chceme.
Podržal si ma, keď som si prechádzala hroznými obdobiami, a o to isté sa snažím aj ja.
Objal si ma a mlčal, keď som plakala. Nepýtal si sa, iba si mi dovolil vypustiť všetko prostredníctvom sĺz.
Prešiel si celé mesto až ku mne domov, keď ma odviezla sanitka a nemohla som sa ti ozvať, že som v poriadku.
Dala som ti jeden dôvod na rozchod, ale ty si mi dal milión dôvodov na to, aby sme ostali spolu.
Nadávala som na svoj vzhľad a na všetko okolo seba, ale ty si ma stále ľúbil bez ohľadu na chovanie, názory, vzhľad, či čokoľvek iné.
Trápila som sa mojimi depresiami, ale ty si len objal, nepustil.
Tvoja láska, objatia, slová a skutky zahojili všetky trápenia, aké som kedy mala.
Vďaka tebe som nemusela hľadať partnera na stužkovú, pretože v tebe mám najlepšieho priateľa, spolužiaka a lásku.
pexels.com
Vďaka tebe sa dokážem usmiať na svet a tešiť sa z maličkostí.
Vďaka tebe viem ísť hrdo kamkoľvek aj bez líčenia, rozstrapatená.
Vďaka tebe viem byť hrdá na to, že som čím som.
Vďaka tebe som prešla všetkým zlým, čo ma v živote stretlo.
Vďaka tebe som sa pozviechala za každým zrútením.
Vďaka tebe verím v nové zajtrajšky.
Vďaka tebe som opustila závislosť na materiálnych veciach a uprednostňujem to, čo je očami neviditeľné.
Som hrdá, že si môj priateľ.
A samozrejme som aj najšťastnejšia žena na svete. Len vďaka tebe.
Ďakujem <3
Zdroj titulnej fotografie – pexels.com
