V det­stve máme veľa vecí za­ká­za­ných. Vraj toto mô­žeš, keď bu­deš „veľký“. Po­tom je pri­ro­dzené, že deti tú­žia byť „veľké“. Ro­di­čia sú pre ne vzo­rom a deti sa im tú­žia po­do­bať. V pu­berte sa to stup­ňuje ešte viac. Každý zá­kaz od ro­diča je mo­ti­vá­ciou vy­rásť. Vy­hrážky za­čí­na­júce: „až vy­ras­tiem“/ „keď bu­dem mať osem­násť“/ „ako do­spelá“ ser­ví­ru­jeme na den­nom po­riadku. Iró­niou je, že keď do­siah­neme vek do­spe­losti, už viac do­spie­vať nech­ceme. Keď sme starší, hlášky sa zme­nia na: „ja v tvo­jom veku“/ „keď som ja bola mladá“ a tie zase ser­ví­ru­jeme denne na­šim de­ťom.

Pu­berta- vek vzdoru

V pu­berte často veci zve­li­ču­jeme. Zdajú sa nám oveľa hor­šie ako v sku­toč­nosti sú. Zväčša je to ob­do­bie najp­ra­vi­del­nej­ších há­dok s ro­dičmi. My síce vieme, že nám nechcú zle. Lenže nám proste všetko le­zie na nervy a nič sa nám nechce.  Je správne, že nám dá­vajú v ži­vote man­ti­nely. Mys­lím si, že to ako naši ro­di­čia zvládnu našu pu­bertu, nás ovplyvní na celý ži­vot. Všetci na­okolo tvr­dia, že pre­ží­vame najk­raj­šie ob­do­bie nášho ži­vota. My tú „krásu“ akosi pre­hlia­dame. Náš ži­vot je plný cho­de­nia do školy, prí­ka­zov, zá­ka­zov, vy­rá­žok na tvári, ne­po­da­re­ných expe­ri­men­tov s vlasmi a mej­ka­pom, za­čiat­kami men­štru­ácie (áno, fakt ma teší, že som žena mami), vše­obec­nej ne­spo­koj­nosti s vý­zo­rom a vá­hou. Všetko čo chceme ne­smieme a všetko čo mu­síme sa nám nechce. Te­šíme sa na sladkú osem­nás­tku a na to, že sa po­tom všetko zmení.

Pl­no­le­tosť- vek uve­do­me­nia si

V tomto veku nám to po­stupne za­čína všetko do­chá­dzať. Ro­di­čia nám budú veci do­vo­ľo­vať a za­ka­zo­vať rov­nako ako do­te­raz. Aku­rát máš „vo­di­čák“, takže si pri­šiel o šo­fé­rov. Ak si dieťa šťas­teny máš auto, ak nie, hurá na au­to­bus.  V škole nám vlastne ne­bolo až tak zle a aj tá ma­tika sa v pod­state dala pre­žiť. Mo­men­tálne ťa čaká ma­tu­rita a ty by si rad­šej na­ozaj uva­žo­vala o tom fo­to­elek­tric­kom jave ako o svo­jom ži­vote. Se­mi­náre si si už vy­brala a se­ri­ózne dú­faš, že si si svo­jím vý­be­rom ne­po­ka­zila celý ži­vot. Keď si pred­sta­víš čo ťa čaká, ob­lieva ťa pot. A po­tom je tu to krásne. Dobrý me­ta­bo­liz­mus a slo­boda v je­dení. Mô­žeš si ob­liecť v pod­state čo­koľ­vek. Ne­mu­síš sa báť kú­piť si al­ko­hol či ci­ga­rety (to ni­koho ne­na­vá­dzam, iba po­do­tý­kam tento fakt). Mô­žeš si nájsť bri­gádu alebo si uží­vať leto. Naj­lep­šie je nájsť si vy­vá­ženú kom­bi­ná­ciu práce a od­dy­chu. Keď pre­sta­neš mys­lieť na mi­nu­losť a ne­hľa­díš do bu­dúc­nosti, toto je ten vek, kedy by si si priala za­sta­viť čas. Tvoj ži­vot je plný ot­vo­re­ných mož­ností a ty ich mô­žeš na­plno vy­užiť.

Po­tom- vek, ktorý som ešte ne­do­siahla

Za­tiaľ som ne­do­siahla vek, v kto­rom by som mohla z vlast­nej skú­se­nosti ozrej­miť fakty o tom, čo bude po­tom. Pred­sta­vu­jem si to zhruba tak, že pôj­dem na vy­sokú školu (snáď ma zo­berú a po­darí sa mi ju do­kon­čiť). Po­tom si náj­dem za­mest­na­nie (dú­fam, že ma bude ba­viť). Stret­nem lásku svojho ži­vota (po­kojne mô­žeš prísť aj skôr, ja ťa ča­kám) a za­lo­žím si ro­dinu. Bu­dem skvelá mama, ktorá bude stí­hať ako ro­dinu, tak aj prácu a pop­ri­tom si nájde čas aj na svo­jich pria­te­ľov. Všetci budú šťastní a všetko bude per­fektné. To sú však iba sny a pred­stavy. Dô­le­žité je, že my ľu­dia sa často trá­pime svo­jou mi­nu­los­ťou alebo až prí­liš často mys­líme na bu­dúc­nosť. Len hŕs­tka z nás sa teší z kaž­dej mi­núty a užíva si prí­tom­nosť. Ro­biť to po čom tú­žime a pl­niť si sny mô­žeme v kaž­dom veku. Vek nie je niečo, čo nám bráni pl­niť naše sny, skôr vy­me­dzuje to, v akej miere. Tešme sa z kaž­dej chvíle v na­šom ži­vote, je veľmi krátky. Vraj na­ko­niec aj tak ľu­tu­jeme viac to, čo sme ne­uro­bili, než to, čo áno. Ku kaž­dej hlú­posti sa predsa aj tak na ko­niec viaže his­torka, na kto­rej sa všetci z chuti za­sme­jeme.

Komentáre