Drahý,
neviem prečo nás osud stále spája dohromady. Všimol si si niekdy tú iróniu? Vždy keď si poviem, že na teba nebudem myslieť (a tým myslím o tebe rozprávať) zjavíš sa tu. Nenápadne, pomaly a potom spôsobíš v mojej hlavne znovu ten chaos, ako aj na začiatku. Nie je to ten nepríjemný chaos, ktorý cítiš, keď sa máš učiť na skúšku, no tebe sa nechce a všetko si nechávaš na poslednú chvíľu. Je to ten chaos, vďaka ktorému sa cítim živá. Vďaka ktorému viem, že sa oplatí žiť, pretože si tu. Stále a vždy.
Tvoje oči boli ako ebenové drevo, no aj tak vždy svietili. Rada spomínam na to, keď si bol šťastný. Keď si mal úsmev ako malý chlapec, ktorý sa práve dozvedel dobrú správu. Keď si vedel ako ma rozosmiať. Keď si vedel, aké kvety mi máš doniesť, aby si mi zlepšil deň. Keď si mal toľko veľa energie, že si zároveň dobil aj mňa. Že mi s tebou nechýbal spánok a bola by som kvôli tebe ochotná zostať celú noc hore, len aby som si bola istá, že ťa pri sebe nájdem aj ráno. Keď sa zobudím.
Realita je často sivá a chladná, tak sa cítim vtedy, keď nie si pri mne. No s tebou, s tebou naberá všetko iné obrátky. Uvedomujem si, že si bol prvý muž, ktoré som naozaj ľúbila pravou láskou. Bolo to rýchle, spontánne a bláznivé. No úprimné. A viem aj to preto, pretože aj po taktom dlhom čase to stále bolí. Stále si viem vybaviť tvoju vôňu a tvoje tričko má stále tú istú žiarivú farbu oblohy, ktorú malo aj keď sme sa zoznámili.
Nikdy však nenájdem odpoveď na otázku, ktorú som si položila na začiatku. Prečo nás osud spája dohromady. Aj keď viem, že spolu už nebudeme. Aj keď viem, že všetko to, čo sme prežili, sú len spomienky.
Staré spomienky.
