25. apríl 2013:
„A je to hlúpe, už od začiatku…
Keď tak naivne dúfaš, že to môže dopadnúť aj inak, ale nedopadne, lebo niekedy býva iba jedna možnosť, ako by to malo dopadnúť. Smola. Sľubujem, budem lepším človekom.
Viem, že nech už sa veci akokoľvek zmenia, nech sa stane hocičo, niečo ma bude stále s tebou spájať a ešte dlho, dlho potom ťa budem ľúbiť…“
A ľúbila som ťa.
Ešte roky po tom, čo mi tvoje slová roztrhali srdce. A hoci je to dávno, stále sa to so mnou vlečie… Ale už neplačem, a ani mi nebúcha srdce, keď na Teba kdekoľvek natrafím. Neroztrasú sa mi kolená a ani nestrácam hlas. A vlastne, necítim nič.
Je zvláštne vrátiť sa tak veľmi v čase… Ale veľmi dobre viem, prečo. Viem, že všetko to, čo teraz nedokážem prijať, súvisí s tebou, iba s tebou. Zničil si mi vnútro. Zahasil plameň. A ono potrebuje niečo naozaj skutočné, aby sa dalo znova dokopy…
A aj napriek tomu všetkému, čo si uvedomujem, a aj keď viem, čo všetko by som mala robiť, ničím si ho ešte viac. Ľahkými klamlivými slovami, falošnými úsmevmi a nepravým milovaním. Ničím si ho nesprávnymi osobami. Bože, odpusť. Nemôžem za to.
Tak veľmi túžim milovať a byť milovaná.
zdroj: pexels.com
Až robím toľko chýb, že sa uspokojím s fejkom. S krátkodobou verziou lásky.
Odpusť.
Tak veľmi by som milovala, že dovolím chvíľkovému šťastiu, aby mi naplnilo už beztak rozdrtené srdce, aby ho na chvíľu dalo dokopy a potom ho znova zničilo. Odpusť, už nevládzem.
Už nevládzem hrať silnú a šťastnú, keď mi znova niekto kúsok po kúsku vyberá nite z mojej čerstvo zašitej rany…
