Ke­dysi som si mys­lela, že všetky prí­behy o dob­rých ľu­doch majú šťastný ko­niec. No ke­dysi som si tiež mys­lela, že mačky majú na­ozaj dä­vať ži­vo­tov a že zubná víla vždy presne vie, kedy sa má za­sta­viť po ďalší zub scho­vaný pod mo­jím van­kú­šom. Po­stu­pom času som však zis­tila, že zubná víla je vlastne moja mama, ktorá si moje mliečne zuby scho­váva do ma­lič­kej obálky na spodku šup­líka v noč­nom sto­líku, lebo tak to ro­bila aj jej mama. Uve­do­mila som si, keď našu mačku zra­zilo auto, že žiad­nych de­väť ži­vo­tov sa ne­koná. Že sa ne­pre­be­rie a ne­odk­ráča na­s­päť do bytu, ne­ľahne si na svoje ob­ľú­bené miesto na ope­radlo gauča a ne­bude mi otravne priasť do ucha, keď sa bu­dem sna­žiť sú­stre­diť na čí­ta­nie. A tiež, že šťastné konce, hlavne pre tých dob­rých ľudí, sú jedna veľká, dobre na­to­čená a exce­len­tne na­svie­tená pro­pa­ganda.

Už od ma­lička nám to vtĺkali do hlavy. Po­po­luška, čo sa cez noc stala prin­cez­nou, Sne­hu­lienka, ktorá bola vlastne mŕtva a krásny princ ju pre­bral spät k ži­votu. Ne­skôr to boli ro­man­tické ko­mé­die, kde sa do­okola opa­ko­vala rov­naká po­inta – ona sa za­ľúbi, on si ju ne­všíma, na­ko­niec ju chce, no ona už má nie­koho iného, nie­kde me­dzi­tým sa kvôli tomu po­háda s ka­ma­rát­kou, no na­ko­niec sa udob­ria. On po­tom príde, ro­man­ticky ju po­žiada o ruku a žijú spolu šťastne až do smrti. Pre tých, čo fan­dili kni­hám to zas boli “Har­le­qu­inky” alebo his­to­rické ro­mány, ktoré sa tvá­rili, že sú za­lo­žené na fak­toch, alebo do­konca kri­mi­nálky, kde síce po­lo­vica hlav­ných hr­di­nov zo­mrela, no na­ko­niec vraha na­šli a de­tek­tív sa ešte za­mi­lo­val do svo­jej no­vej ko­le­gyne, ktorá mu po­má­hala s prí­pa­dom…

Táto pro­pa­ganda hesla “Šťastný ko­niec” sa ale v po­sled­nom čase pre­hupla na ešte vyšší le­vel. Mô­žete ju vi­dieť všade na in­ter­nete, scho­vanú v mo­ti­vač­ných ci­tá­toch, čí­ha­júcu spoza sta­tusu va­šej – mi­mo­cho­dom čerstvo za­snú­be­nej – ka­ma­rátky zo stred­nej školy. Za kaž­dou strašne pre­čač­ka­nou fot­kou ne­ja­kého mi­minka, ktoré sa na­ro­dilo vlastne ani ne­viete kedy, ale oči­vidne sa stalo nie len stre­do­bo­dom ži­vota ro­di­čov, ale aj po­vin­ným stre­do­bo­dom všet­kých ich Fa­ce­bo­oko­vých pria­te­ľov.

Pro­pa­ganda fun­guje. Ľu­dia ve­ria na šťastné konce a tú­žia za­žiť to isté. Tú­žia si nájsť do­ko­na­lého par­tnera, tú­žia za­žiť lásku ako z ro­mánu, tú­žia mať bez­prob­lé­mový vzťah, alebo mať v ňom iba prob­lémy, ktoré ich na­vzá­jom spoja bliž­šie a pev­nej­šie, tú­žia mať deti a te­šit sa z nich, lebo všetci majú deti a te­šia sa z nich. Ale už ste sa nie­kedy za­mys­leli nad tým, ako všetky roz­právky so šťast­nými kon­cami po­kra­čo­vali ďa­lej?

Po­po­luška sa síce stala cez noc prin­cez­nou, no po svadbe s prin­com sa viac ako na neho, sú­stre­ďo­vala na do­máce práce, tak ako bola zvyk­nutá ke­dysi. Ne­mala čas si po­riadne užiť ži­vot ani princa. Princ si zas ne­mo­hol ve­čer po ná­roč­nom dni vy­lo­žiť nohy na čerstvo vy­leš­tený sto­lík a tak sa roz­viedli. Sne­hu­lienka zas po vzore sied­mych tr­pas­lí­kov chcela mať se­dem detí, čo sa ne­pá­čilo prin­covi a tak ju po dvoch de­ťoch vy­me­nil za novší mo­del a te­raz platí vy­soké vý­živné. Sne­hu­lienke sa­moz­rejme zo­stal zá­mok aj deti a prin­covi prázdny ban­kový účet.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

heartsickness-lover-s-grief-lovesickness-coupe-50592foto: pe­xels.com

Možno to te­raz po tomto všet­kom vy­znie ne­uve­ri­teľne, ale po­va­žu­jem sa za po­zi­tív­neho člo­veka. Sna­žím sa každý deň usmie­vať, po­má­hať ľu­dom lebo si to za­slú­žia, se­pa­ru­jem od­pad lebo ve­rím, že to niečo zmení, pred ťaž­kým dňom si vždy pred­sta­vím len po­zi­tívne vý­sledky. No na šťastné konce jed­no­du­cho ne­ve­rím. Ve­rím na lásku na celý ži­vot, to áno, ale viem, že roz­hodne ne­bude stále šťastná. A roz­hodne sa ne­skončí dobre. Je­den na­ko­niec aj tak umrie skôr. Alebo za­čne pod­vá­dzať. Alebo si nájde mil­lión dô­vo­dov, prečo to už ďa­lej fun­go­vať ne­môže.

Najs­mut­nej­šie je, že ľu­dia ve­ria špe­ciálne na šťastné konce pre dob­rých ľudí. No tie, bo­hu­žial, ne­prídu vždy. Taký je ži­vot. Ľu­dia umie­rajú, tr­pia cho­ro­bami, pos­ti­hujú ich ne­šťas­tia, strá­cajú blíz­kych, ro­bia ne­správne roz­hod­nu­tia so zlými ná­sled­kami a ub­li­žujú si na­vzá­jom.

Ni­kdy ne­mô­žete s ur­či­tos­ťou ve­dieť, čo sa stane zaj­tra, ale už dnes sa na to mô­žete pri­pra­viť. Tro­chu viac ot­vo­riť oči, tro­chu me­nej sní­vať o ži­vote ako z roz­právky a tro­chu viac sa sna­žiť uro­biť šťast­ných – na­ozaj šťast­ných – svo­jich blíz­kych.

Lebo síce šťastný ko­niec za­ru­čiť ni­kto z nás ne­môže, no mô­žeme sa po­sna­žiť uro­biť krás­nym a šťast­ným vše­tok ten čas, ktorý máme me­dzi­tým. 🙂

co­ver foto: pe­xels.com

 

Komentáre