Spisovateľka Valentína Sedileková: „Anorexia nie je len chorobou tínedžeriek, týka sa ľudí rôzneho veku.“
Rozhovory
Tínedžerka, ktorá si ide za svojím snom a nebojí sa ísť cez akékoľvek prekážky. Tak by som opísala inšpiratívnu spisovateľku Valentínu Sedilekovú.
Mladé, 18-ročné dievča miluje písanie. Príbehy tvorila už ako malá. V roku 2015 vydala ako pätnásťročná svoju prvú knihu s názvom Pokrvní. Tento debut je súčasťou románovej fantasy trilógie a minulý rok sme sa dočkali aj reedície s názvom Venile.
Ahoj Valentína, ako by si sa predstavila našim čitateľkám?
Ahoj! Som obyčajné dievča s hlavou plnou snov. Milujem písanie, zaujímam sa o politiku a svetové dianie, pracujem na projekte Chuť žiť a mám utopistickú túžbu zmeniť svet k lepšiemu.
Je neuveriteľné, že v osemnástich máš na konte niekoľko kníh. Ako si sa k písaniu dostala?
Za vydanie knihy Pokrvní vďačím mojej známej, ktorá kedysi učila slovenčinu. Keď sme sa prvýkrát stretli, náhodou ma viezla z atletického preteku domov. Na konci cesty som sa jej zmienila, že píšem príbeh. Chcela, aby som jej ho poslala. Do jedného dňa mi odpísala, že sa jej kniha veľmi páči a spraví všetko pre to, aby sa vydala. Keby nebolo jej obrovskej snahy, entuziazmu a elánu, nezohnali by sme sponzorov a ani vydavateľstvo. Zoznámila ma so skupinou bystrických básnikov, Generáciou Nula, ktorým sa kniha zapáčila a rozhodli sa, že sa za ňu postavia.
Ako dlho ti trvalo písanie jednej knihy?
Prvý diel trilógie s názvom Pokrvní som písala dva a pol roka, reedíciu tejto knihy o čosi menej – približne 5 mesiacov. Momentálne píšem druhý diel a verím, že sa čoskoro dočkáme aj ďalšej knihy.
Netajíš sa tým, že si mala problémy s anorexiou. Kedy sa u teba začala prejavovať táto choroba?
Z anorexie sa stále liečim. Začalo sa to, keď som mala osem. Pripadala som si tučná a zamýšľala som sa nad tým, čo jem. Myslela som si, že mám veľké bruško, a preto som si silno sťahovala opasok na nohaviciach, až som mala modriny a odreniny na bruchu.
Ako na to reagovali tvoji rodičia? Všimli si, že si úplne zmenila svoje správanie?
Mamka bola vystrašená, vravievala mi: „Vavi, nerob to, môžeš si poškodiť vnútornosti…“ No ako prechádzali roky, svoj problém som skrývala a zatajovala. Rodičia nevedeli o všetkom, čo sa deje. Anorexiu nechytíte ako chrípku. Je to dlhodobý proces, počas ktorého na vás vplýva genetika, výchova a okolie. Napriek tomu, že mám milujúcu rodinu, že som nikdy nemala problém zapadnúť do kolektívu a bola som považovaná za priateľské slniečko, čo má rado druhých, mám veľmi nízke sebavedomie a sebahodnotenie.
Akým spôsobom u teba choroba prepukla?
V tom čase som sa venovala atletike a na jedných halových Majstrovstvách Slovenska som bola najväčšou favoritkou na zisk titulu Majsterky. Šport pre mňa znamenal veľmi veľa. Bohužiaľ som o titul bojovať nemohla, lebo som opätovne ochorela. Problémy vyvrcholili, keď som prišla na sústredenie pre širší výber na Majstrovstvá Európy v krose v Šamoríne, kde nás merali a vážili. Ako jediná som z toho mala obrovský strach, pretože výsledky hovorili nahlas pred všetkými. Keď som sa odvážila, merajúci mi povedali osudnú vetičku, ktorá by na zdravé dievča nezafungovala, no pre mňa, čo som mala všetky predpoklady, to stačilo. Povedali: „Viete, je to fajn, ale mohlo by to byť aj lepšie. Výsledky odovzdáme vašim trénerom a pôjdeme za športovým doktorom poradiť sa, čo sa s tým dá robiť, aby ste to zlepšili.“ A to mi stačilo. Ponorená v chorobe som si povedala, že riešením je zmeniť stravu a fyzické parametre. Začala som si kontrolovať jedálniček a pokračovala v intenzívnych tréningoch.
Ešte stále sa v podstate liečiš. Kedy nastal taký zlom, kedy si si povedala, že chceš anorexiu poraziť?
Liečiť som sa začala vďaka mojim rodičom, ktorí mi našli psychiatričku, a mojej tete, ktorá si kedysi prešla bulímiou a rodičov priamo upozornila, aby sme to začali riešiť, vraj je to vážne. Roky predtým už prvé náznaky spozorovala staršia sestra, no neriešilo sa to; boli to začiatky a nik si to nechcel priznať. Skončila som teda na psychiatrii, kde som sa ambulantne liečila. Trpela som veľkými depresiami a stavmi úzkosti. Prestala som snívať, prestala som písať, stratila som kontakt s priateľmi a mala som v podstate len dve možnosti – buď zabojujem alebo to trápenie ukončím.
Ako táto liečba prebiehala?
Brala som tabletky proti úzkosti a antidepresíva, ktoré mi veľmi pomohli. Trvalo však približne mesiac, kým zafungovali. Problémom bolo, že som napriek tomu stále chudla. Na anorexii je najzákernejšie to, že ty sama sa musíš rozhodnúť, že sa chceš vyliečiť. Proces liečby je veľmi dlhý a ako na hojdačke – priberieš kilo, schudneš dve. Je ťažké premôcť chorobu v sebe, no verím, že sa posúvam dopredu.
Ty sa snažíš pomáhať ľuďom s podobným osudom prostredníctvom projektu Chuť žiť. Mohla by si nám povedať, o čo presne ide?
Jedná sa o celoslovenský projekt, ktorý rieši tému porúch príjmu potravy. Chcela by som pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ja, aby si tým všetkým nemuseli prechádzať. Týmto projektom sa snažíme povedať, že anorexia nie je len chorobou tínedžeriek, ale týka sa ľudí rôzneho veku. Celoslovenskou mediálnou kampaňou chceme zvýšiť povedomie, aby sa o poruchách príjmu potravy viac diskutovalo a samozrejme chceme pomôcť ľuďom, ktorí nimi trpia.
Akým spôsobom sa snažíte ľuďom s poruchami príjmu potravy pomáhať?
Vytvárame sieť odborníkov, ktorí by im dokázali poskytnúť odbornú pomoc. Pripravujeme aj rôznorodé edukačné aktivity – organizujeme workshopy v školách, benefičné koncerty, diskusie a podujatia. Takto chceme zaplátať dieru v otázke liečenia porúch príjmu potravy. Radi by sme pomohli ľuďom nielen s anorexiou, ale aj bulímiou, ortorexiou, záchvatovým prejedaním a inými nešpecifickými poruchami príjmu potravy. Ďalej by sme chceli zaplatiť školenia pre psychológov z oblasti tejto témy, pretože nie všetci poruchám príjmu potravy rozumejú, nie všetci majú dostatok informácií o tejto téme. Máme veľké plány.
Čo by si odporučila tým, ktorí si prechádzajú podobným problémom ako ty?
Viem, že situácia, v ktorej ste, je veľmi náročná. Dôležité je, aby ste sa nevzdávali, a uvedomili si, čo je vo vašom živote dôležité. Ak sa chcete liečiť, urobte to najmä pre seba, nie pre ostatných. Keď to nevyjde, nevzdávajte sa a pokračujte ďalej. Verte, že v tom nie ste sami, máte moju podporu, podporu celého projektu a myslím, že aj ľudí okolo vás.
Máš nejaké posolstvo pre čitateľky OdZadu?
V prvom rade by som sa chcela poďakovať za tento rozhovor. Čitateľom prajem veľa inšpirácie, aby si všímali ľudí vôkol seba, pretože nikdy neviete, komu môžete pomôcť. Navyše, mnohí sú nesmierne inšpiratívni a úžasní, čo by bolo treba náležite oceniť.
