Večne usmiaty spe­vák Tho­mas Pus­kai­ler nám v roz­ho­vore pre­zra­dil, aký je jeho vzťah k prí­rode, čo ho do­káže sku­točne na­hne­vať, no aj to, čo mu v sku­toč­nosti po­mohlo pre­sa­diť sa na Slo­ven­sku.

Čo bolo pre teba naj­ťaž­šie, keď si pri­šiel na Slo­ven­sko?

Keď som pri­šiel na Slo­ven­sko, naj­ťaž­šie bolo pre mňa nájsť si pria­te­ľov. Zís­kať si dô­veru no­vých ľudí vždy chvíľu trvá. Ta­kisto slo­ven­ský sys­tém mi ro­bil prob­lém – iné, nové zá­kony, v kto­rých som sa mu­sel zo­rien­to­vať. Ale tak­tiež slo­ven­ský ja­zyk, učiť sa vý­znamu slov… Bola to pre mňa veľká vý­zva, ktorú som pod­stu­po­val s ra­dos­ťou a te­raz sa tu s mo­jou man­žel­kou cí­time ako doma.

Vďaka čomu sa ti tu po­da­rilo pre­sa­diť?

Keď za­čali na­tá­čať prvú čes­ko­slo­ven­skú su­pers­tar v roku 2009. Ot­vo­rilo mi to rôzne dvere, dalo nové mož­nosti. Do­stal som rôzne pra­covné po­nuky, mo­hol som spie­vať, ro­biť rôzne eventy, za ktoré som veľmi vďačný. Do­konca ma oslo­vilo di­vadlo, atak som za­čal účin­ko­vať v mu­zi­kále Bo­y­band, ktorý do­te­raz hráme. Pa­mä­tám si ten mo­ment, keď sme s Ab­bie se­deli pri stole, ešte v na­šom byte v An­glicku a vtedy sme si po­ve­dali, že tú Su­pers­tar vy­skú­šame a uvi­díme, kam nás to do­stane. A dnes, keď tu už ži­jeme a máme aj syna, tak som za túto prí­le­ži­tosť veľmi vďačný.

S akými pre­káž­kami si sa tu stre­tol? Bolo niečo, čo ťa na­ozaj skla­malo?

Ve­rím, že s kaž­dým prob­lé­mom pri­chá­dza ne­jaké rie­še­nie. Na za­čiatku tu boli veci, ktoré som ne­ve­del po­cho­piť, ako na­prí­klad by­rok­ra­cia. Ale inak žiadne prob­lémy. Vždy sa sna­žím ob­klo­piť ľuďmi, kto­rým dô­ve­ru­jem, vždy som to tak ro­bil. Ob­klo­pu­jem sa ľuďmi, ktorí ma ve­dia nie­kam po­su­núť. Práca ma ob­klo­pila úžas­nými ko­le­gami, s kto­rými ne­raz záj­dem na kávu a roz­umieme si. Tak­tiež som rád, že som si na­šiel ka­ma­rá­tov, ktorí mi po­dajú po­mocnú ruku vždy vtedy, keď to po­tre­bu­jem a je pre mňa dô­le­žité, že im mô­žem dô­ve­ro­vať.

Prečo si sa roz­ho­dol, že Slo­ven­sko je kra­jina, kde chceš zo­stať žiť a za­lo­žiť ro­dinu?

Pred štyrmi rokmi sme pri­stáli na le­tisku tu na Slo­ven­sku a vtedy Ab­bie po­ve­dala, že sa ko­nečne cíti ako doma. Pred­tým ne­ve­dela vô­bec po slo­ven­sky, ne­mala tu pria­te­ľov ani prácu, bolo to ťažké. Najprv sa za­mest­nala v di­vadle ako ta­neč­níčka. Po čase s tým ale skon­čila. Roz­hodla sa za­lo­žiť si svoj vlastný biz­nis spo­jený s ma­ľo­va­ním. Ak­tu­álne robí rôzne kurzy kres­le­nia pred deti a do­spe­lých, or­ga­ni­zuje tá­bory, kde učí os­tat­ných ma­ľo­vať a to všetko v an­glič­tine. Volá sa to Ab­bie´s Art At­tic. Som na ňu veľmi hrdý. Som rád, že sa v tom na­šla. Robí aj ver­ni­sáže a všetko do­siahla sama. Aj mne sa práca cel­kom roz­behla. Prišli mi do cesty nové pro­jekty, kon­cer­tu­jem, na­hrá­vam piesne, stále hrám v di­vadle. Je to na­ozaj su­per po­cit, na­ozaj sa tu cí­time ako doma.

V šou­biz­nise sa po­hy­bu­ješ už veľmi dlho a v rôz­nych sme­roch. Či spev, uvá­dza­nie ran­ných no­vín alebo mo­de­ro­va­nie. Čo bolo alebo je pre teba naj­väč­šou vý­zvou?

Ja som vy­štu­do­val mu­zi­ká­lovú školu v Am­ster­dame, takže je pre mňa veľmi pri­ro­dzené vy­stu­po­vať a byť na ja­visku. Je to ako bi­cyk­lo­va­nie, to ne­za­bud­neš, je to pri­ro­dzené. Naj­väč­šou vý­zvou je pre mňa ur­čite mo­de­ro­va­nie ran­ných no­vín, lebo je to na­živo, nie­koľ­ko­krát do týždňa som dva a pol ho­diny na ob­raze. Sa­moz­rejme, že sa strie­dame, lebo každý máme ešte aj iné džoby. Dô­le­žité je byť pri­ro­dzený a sám se­bou. My sami si zhá­ňame a vy­mýš­ľame témy, ktoré sú hlavne z ob­lasti sho­wbiz­nisu. Naj­nov­šie sa chys­tám ro­biť roz­ho­vory na rôz­nych fil­mo­vých pre­mi­é­rách v An­glicku so sve­to­vými ce­leb­ri­tami. Mi­nulý rok sme za­čali, tento rok toho bude viac, uvi­díme, koho bu­dem mať mož­nosť vy­spo­ve­dať najb­liž­šie. Ďa­ku­jem te­le­ví­zii za túto mož­nosť, je to pre mňa veľká vý­zva, ktorá mi dáva mož­nosť vy­ví­jať sa ďa­lej.

Je práca v sho­wbiz­nise podľa teba dobre pla­tená?

Všade sa pý­tajú na pe­niaze. (smiech) Všetko, čo člo­vek robí, pri­náša ne­jaké pe­niaze, aby som mo­hol žiť, mať stre­chu nad hla­vou. Mu­sím uži­viť svoju ženu a na­kŕ­miť svoje dieťa. Každá práca niečo pri­náša, som z toho šťastný. Ro­bím rôzne pro­jekty, či ako ume­lec, kedy ro­bím di­vadlo, účin­ku­jem v te­le­ví­zii, kon­cer­tu­jem alebo or­ga­ni­zu­jem aj môj Eco Tour pro­jekt. Mo­jim bra­tom, ktorí ro­bia kla­sicky od de­via­tej do pia­tej, je ťažké vy­svet­liť, ako moja práca vy­zerá. Fun­guje to trošku inak. My umelci pra­cu­jeme, keď iní od­dy­chujú.

Čo ti ak­tu­álne za­rába naj­viac?

Ako som po­ve­dal, každá práca mi niečo pri­ne­sie.

Čo je pre teba naj­väč­ším úspe­chom, ktorý si za­tiaľ do­sia­hol vo svo­jej ka­ri­ére? Aký je tvoj cieľ, ktorý by si chcel v ka­ri­ére do­siah­nuť?

Som vďačný za každú mož­nosť. Tak­tiež som veľmi vďačný za di­vadlo, kde som si za­hral aj hlavné po­stavy. V Ne­mecku som do­konca ro­bil je­den kas­ting do hry, prišlo tam nie­koľko ti­síc chlap­cov. Trval pol­roka, tých kôl bolo veľmi veľa v kaž­dom kole vy­padlo as­poň sto chlap­cov a ja som vždy os­tal. Na­ko­niec som tú rolu do­stal. Rola v tomto mu­zi­káli, v Ho­rúčke so­bot­ňaj­šej noci, bola pre mňa veľ­kou skúš­kou. Mu­sel som tan­co­vať, spie­vať a hrať a to všetko na­raz.

Te­raz je pre mňa veľ­kým úspe­chom, že som sa oci­tol v te­le­ví­zii. Chcem di­vá­kom odo­vzdať to naj­lep­šie. Ne­dávno sme do­kon­čili jednu dobrú do­krutku k pre­mi­ére v An­glicku, kde som ro­bil roz­ho­vory. Som rád, že to vy­šlo. Mo­jím naj­väč­ším cie­ľom je na­hra­nie cé­dečka v slo­ven­skom ja­zyku, tex­tuje mi to Mar­tin Sar­vaš. Je to veľká vec, keď sa moja hudba do­stane do po­ve­do­mia ľudí, keď budú spie­vať moje pes­ničky a rá­diá to budú hrať. Chcem ľudí do­stať emočne.

Ok­rem svo­jich turné s náz­vom na­živo tour, ktoré si odo­hral na jar a je­seň mi­nu­lého roka sa ve­nu­ješ ešte jed­nému špe­ciál­nemu pro­jektu za­me­ra­ného na eko­ló­giu. Vieš nám bliž­šie pri­blí­žiť Eco Re­cyk­luj Tour?

Eco Re­cyk­luj Tour vie zá­bav­nou for­mou pri­blí­žiť de­ťom na zá­klad­ných ško­lách en­vi­ron­men­tálnu vý­chovu. Je to o tom ne­ro­biť od­pad, resp. ro­biť toho od­padu málo, na­prí­klad ne­vziať si v ob­chode plas­tovú tašku, ale pri­niesť si svoju z domu. Alebo ak máš doma ne­jakú plas­tovú fľašu, ve­dieť ju up-cyk­lo­vať, teda vy­ro­biť z nej niečo ďal­šie, na­prí­klad dr­žiak na te­le­fón. Toto všetko de­ťom vy­svet­ľu­jeme.

Uka­zu­jeme de­ťom, ako šet­riť naše ži­votné pro­stre­die, ako trie­diť od­pad. V rámci Eco Tour de­ťom roz­prá­vam aj o vode, ako ňou ne­plyt­vať, to je Eco H2O Tour, ako sa sprá­vať v meste – to je Eco Mo­bi­lity Tour. Vždy to ne­jako te­ma­ticky poj­mem a ho­vo­rím vždy o nie­čom inom.

View this post on Ins­ta­gram

Dnes má po­krs­tili so 128.654ks plas­tové čre­pínky a som sa stal am­ba­sá­dor pro­jektu OLO­MÁ­NIA a am­ba­sá­dor žl­tého kon­taj­nera. Ďa­ku­jem za túto fun­kciu a bu­dem všetko za to ro­biť aby som našu ďal­šiu ge­ne­rá­ciu in­špi­ro­val a udr­žal našu pla­nétu čistú & zdravú ♻️🌍👍😊🙏 (p.s. tieto malé plas­tové čre­pínky sa na­ozaj všade do­stali 😂 Ale všetky som pekne vy­ho­dil do žl­tého kon­taj­nera 👍 aj keď mi to trvalo celý deň 😅) @eco­toursk #olo­ma­nia #am­ba­sa­dor #zl­te­ho­kon­taj­nera #eco­tour #eco­toursk #eco­re­cyk­luj­tour #re­cyk­lu­jeme #tho­mas­pus­kai­ler #lu­kas­la­ti­nak #eko­vy­chova #pla­to­vec­re­pinky

A post sha­red by Tho­mas Pus­kai­ler (@tho­mas­pus­kai­ler) on

Ako si pri­šiel na ná­pad Eco Re­cyk­luj Tour? Čo stálo za zro­dom tejto myš­lienky?

Myš­lienka sa zro­dila v roku 2012. Jedna uči­teľka za mnou prišla v di­vadle a spý­tala sa ma, či nech­cem usku­toč­niť ne­jaký pro­jekt pre deti. K en­vi­ron­men­tál­nej vý­chove mám blízko v tom, lebo v Ho­land­sku som vy­ras­tal na de­dine a tam som sa často hral v lese. Veľmi ma ovplyv­nili ka­pely a spe­váci, ktorí roz­mýš­ľali en­vi­ron­men­tálne ako U2 alebo Jack John­son. Na ich kon­cer­toch sa trie­dil od­pad, po­háre si mo­hol do­stať iba pa­pie­rové a tak som roz­mýš­ľal, ako týmto mô­žem deti oslo­viť. Dal som teda do­kopy kom­plexný prog­ram, kde som pre­ro­bil sve­tovo známe pes­ničky, na­prí­klad „Des­pa­cito“ sa te­raz volá „Ne­sp­láchni to„, v kto­rej deti na­bá­dame, aby ne­sp­la­cho­vali od­padky v to­alete.

Ďa­lej som s mo­jimi ko­le­gami, ako je Adela Vinc­ze­ová, Dano Dangl, Čeky alebo Ce­leste Buc­kin­gham, na­to­čil krátke vi­deá o tom, ako oni šet­ria ži­votné pro­stre­die a to po­tom púš­ťame de­ťom. Sú­čas­ťou sú tiež rôzne hry, puzzle, kvízy, všetko deti učíme hra­vou for­mou a tak­tiež vy­svet­ľu­jem fakty, na­prí­klad kedy vzni­kol od­pad, ako od­pad v stre­do­veku spô­so­bo­val mor a iné cho­roby. Má to úspech, aj Mi­nis­ter­stvo ži­vot­ného pro­stre­dia sa na nás prišlo po­zrieť. Je to moja srd­covka.

Čo sa ti po­da­rilo vďaka tvojmu pro­jektu do­siah­nuť?

S týmto pro­jek­tom sa  nám po­da­rilo do­stať pod záš­titu Mi­nis­ter­stva ži­vot­ného pro­stre­dia. Vďaka pro­jektu som sa stal aj am­ba­sá­do­rom pro­jektu Olo­má­nia, v rámci kto­rého pred­ná­šam na ško­lách, že so šet­re­ním ži­vot­ného pro­stre­dia je po­trebné za­čať najprv u seba.

Plá­nu­ješ viesť k po­dob­nému ži­vot­nému štýlu aj svojho syna?

Áno, už te­raz spolu cho­díme do lesa, mi­luje stromy, je to preňho naj­väčší úžas. Má ešte len je­den rok, ale plá­nu­jem ho k tomu v bu­dúc­nosti ďa­lej viesť, bu­dem ho brať na moje Eco Tour kon­certy a možno to po mne raz pre­vezme, keď bude starší.

V čom majú podľa teba Slo­váci ne­dos­tatky, čo sa týka eko­lo­gic­kej­šieho ži­vota?

Keď som pri­šiel na Slo­ven­sko, eko­ló­gia bola ešte len v plien­kach, ale už sa to in­ten­zívne vy­víja. Páči sa mi, že v ná­kup­ných cen­trách je možné se­pa­ro­vať od­pad, aj v nie­kto­rých par­koch sa to už ob­ja­vuje. Sám som raz do­stal po­kutu vo Švaj­čiar­sku, keď som ne­správne vho­dil do plastu kov. Mu­sel som po­li­caj­tovi za­pla­tiť 70 eur za to. A vtedy som si uve­do­mil, že na­ozaj sa to musí trie­diť, ne­mô­žem to há­dzať všetko do jed­ného vreca.

Na to Slo­ven­sku ešte ne­fun­guje, že za ne­správne trie­de­nie do­stane člo­vek po­kutu. Máme kon­taj­nery na plasty, pa­pier a sklo, ja dú­fam, že sa do­pra­cu­jeme k mož­nosti trie­diť vše­tok od­pad tak, ako to je v iných kra­ji­nách a že bu­deme vy­tvá­rať toho od­padu čo naj­me­nej a za­čneme aj upcyk­lo­vať. Za­tiaľ sa ube­ráme veľmi dob­rým sme­rom. Som veľmi rád, že som v tejto kra­jine a mô­žem byť toho sú­čas­ťou a pris­pieť k zmene.

View this post on Ins­ta­gram

Ďa­ku­jem všet­kým ško­lám, žia­kov a uči­te­ľov mi­nulý týž­deň čo prišli sa po­zrieť na náš eko vý­chovný pro­jekt “Eco Re­cyk­luj Tour” @eco­toursk sme veľmi vďační a rád že ste v ta­kom ob­rov­skom po­čte sa prišli na nás po­zrieť ♻️👍😊🙏🌍 ▶︎ Ako sa školy môžu pri­hlá­siť ? Eko vý­chovný pro­jekt “Eco Re­cyk­luj Tour” sa or­ga­ni­zujú v spo­lu­práci so ško­lou. Úlo­hou školy je za­bez­pe­čiť pries­tor (od­po­rú­čame kul­túrny dom či iný vhodný pries­tor), my za­bez­pe­číme skvelý prog­ram a tech­nickú re­a­li­zá­ciu (vrá­tane ozvu­če­nia). Pres­nej­šie ter­míny si do­hod­neme s vy­bra­nými ško­lami in­di­vi­du­álne. ▶︎ Svoj zá­u­jem nám na­hláste e-mai­lom na [email protected]­tour.sk Te­šíme sa na spo­lu­prácu! 😊♻️ #eco­toursk #eco­re­cyk­luj­tour #tho­mas­pus­kai­ler #on­dro­an­ta­lek #re­cyk­luj #eko­vy­chova #eco­tour #eko­vy­chov­nyp­ro­jekt

A post sha­red by Tho­mas Pus­kai­ler (@tho­mas­pus­kai­ler) on

Ľu­dia ťa po­znajú ako stále usmia­teho a ve­se­lého opti­mistu, no je niečo, čo ťa do­káže na­ozaj na­hne­vať?

Áno. Keď ľu­dia há­džu od­padky v lese, to ma vie na­štvať. Ale ja som taký, že to od­tiaľ zo­be­riem, lebo to tam leží a okolo ni­kto nie je, som tam sám, tak to upra­cem a ho­dím to do koša, kam to patrí. Nie­kedy som aj auto za­sta­vil kvôli tomu, keď som vi­del plas­tovú tašku le­tieť vzdu­chom, ne­dalo mi to. Mám po­cit, že ľu­dia nie­kedy ne­roz­mýš­ľajú, majú niečo v ruke a ho­dia to na zem, asi si mys­lia, že sa to samo od seba lik­vi­duje alebo sa to roz­padne. Jasné, že sa raz roz­padne, ale nie­kedy to trvá aj ti­síce ro­kov, kým sa tak stane.

Každý musí za­čať sám od seba, každý z nás má veľký vplyv na en­vi­ron­men­tálne pro­stre­die. Keď malé dieťa príde na moju Eco Tour, vidí od­pad a vy­hodí to a je to preňho cool a takto to zdieľa aj s os­tat­nými, tak to je pre mňa vý­hra. Na po­sled­nom pro­jekte bolo jedno dievča, vi­delo pa­pie­rik na zemi a zdvihlo ho. Keď vi­dela, že som to vi­del, tak zdvihla pa­lec hore, išla k od­pa­do­vému košu a tam to ho­dila. Tak toto je ten od­kaz od Eco Tour.

Komentáre