Sen o tom, čo nedávno sen ešte nebol. Sen o tom, čo už snom len ostane. Pretože sme sa rozhodli ísť každý vlastnou cestou. Naša láska bola krásna, ale už vopred sme vedeli, že to nebude navždy. Aj tak sme sa ju snažili živiť tak dlho, ako to len šlo. Viem, že sa to už nevráti, no v mysli nás stále vidím bok po boku.
Toho sna sa nedá len tak zbaviť. Vždy, keď zaspávam a moja myseľ odchádza niekde preč, predstavujem si, aké by to bolo. Aké by bolo, ak by sme tomu ešte dali šancu, ak by sme sa možno snažili viac, či ak by sme sa stretli možno v iný čas a na inom mieste. Boli by sme ešte stále spolu? Mal by náš príbeh krajší koniec? Viem len jedno, nikdy sa to nedozviem.
Naša láska nebola z tých večných
Spomínam na všetko to pekné, akoby sa to zlé ani nestalo. Je zvláštne, ako si moja pamäť vyberá len to najlepšie a to, kvôli čomu som neraz zúfalo plakala, dáva bokom. Akoby mi chcela naznačiť, že všetko bolo v poriadku a je v poriadku aj to, že o nás dvoch stále snívam. Som len žena, mám city, ale neviem ich zo seba vyhnať len preto, lebo tu už nie si. Na lásku sa predsa len tak nezabúda.
Ktovie, či aj mňa čas vylieči. Či raz budem snívať o niekom inom, o niekom, kto nebude mať tvoju tvár. Pretože, aj keď už dlho nie sme spolu, stále sa na mňa usmievaš, keď zavriem oči. Keď pomaly dýcham, zdá sa mi, akoby som cítila tvoju vôňu. Naša láska je preč, no moja viera v to, že by sa ešte vrátila, úplne nezmizla. Môj mozog jej síce dohovára, no srdce koná inak. A ja sa s ním nehádam.
Nechávam svoje sny plynúť, i keď viem, že sa už nikdy nenaplnia. No ten pocit nádeje, ten je jednoducho zvláštny.
