Neviem, či je v pohode cítiť sa unavená, nesmierne unavená v mladom tele. Neviem, či je istota ospalosti považovaná za konvenčné pravidlo v spoločnosti, v ktorej žijeme. Neviem kto som. Prestávam rozumieť okoliu, no najmä samej sebe. Neviem, či je bežné cítiť sa vyčerpaná. A na mysli mám duševnú vyčerpanosť. Často nevládzem. Myslím si, že za všetko môžu jedny modré oči. Myslím si, že za veľa a ešte viac môže jeden široký úsmev. Myslím si, že za mnohé môžu slzy matky a strach otca. Myslím si, že za primnoho môže vzdialenosť medzi srdciami. Nevypovedané slová. Vážnosť a chlad. Nie je to jednoduché – ilúzia lásky a snaha byť perfektnou.
Občas sa preto rada strácam medzi stránkami starých kníh. Ešte radšej si dovolím zmiznúť v tónoch jemných i ťažkých melódií mojich obľúbených piesní. Často sa vyparím na filmovom plátne. Zatúlam sa medzi hercov a v ich mimike i gestike sa snažím nájsť samú seba. Nútim sa toľko nekontrolovať. Zabudnúť na problémy a vyletieť z unaveného tela.
zdroj: unsplash.com
Často myslím na to, čo som mohla urobiť, povedať, vykonať lepšie. Na všetkých tých, ktorých som za sebou zanechala a ktorých som nedokázala urobiť šťastným. Na všetko, čo som vzdala príliš skoro a čo som zahodila kvôli vidine šťastia, ktoré aj tak neprišlo. Na udalosti, ktoré sa už nedajú zvrátiť a zanechali ma osamotenú a nerozhodnú uprostred rázcestia životnej voľby.
Sny, túžby a nádej ma poháňajú vpred. Každým dňom sa pokúšam byť lepšou verziou samej seba. Beriem tento život ako dar, aj keď sa neraz zdá byť prekliatím. Donútim sa vstať z postele, mysliac na nejaký dobrý skutok, ktorým viem niekomu vyčarovať úsmev na tvári. Pozriem sa na slnečné lúče a užijem si západ slnka, po ktorom vyjde (možno) krajší a lepší zajtrajšok. Menej vyčerpaný a väčšmi šťastný než dnešok.
Zatiaľ som len unavená zo všetkého a najviac sama zo seba. Ale dovolím si to, pretože potom si naplno vychutnám sladkosť šťastného zajtrajška.
