Rany, ktoré urobil niekto iný, a za ktoré ty nemôžeš. Tie rany, kvôli ktorým som sa rozhodla, že už nikdy viac. Že už nikdy viac nechcem milovať. Pretože láska, milý môj, bolí.
Dnes je to presne mesiac. Mesiac od toho momentu, kedy si ma našiel vo svete stratenú a uplakanú. Kedy si mi ponúkol svoje rameno, a hoci som ťa viackrát poslala preč, ty si ostal a presvedčil sa, že som v poriadku. A ja som sa usmiala, aby si si myslel, že som šťastná. A možno aj preto, aby som si to aspoň na chvíľu myslela aj ja.
Možno som ale chvíľami šťastná aj bola. Keď sa teda dá hovoriť o šťastí. Snažila som sa začať od znova, a to vo veľkom štýle. A prečo? No preto! Pretože „on“ sa rozhodol, že mi bude samej lepšie. Ale to vtedy ešte nevedel, že má pravdu. Škoda, že som to vtedy nevedela ani ja. Jednoducho sa mi to celé vymklo spod kontroly. Hromada emócií, sĺz a spomienok sa mi zosypala na hlavu a nebyť TEBA, tak sa spod tej kopy snáď nikdy nevyhrabem…
weheartit.com
Zjavil si sa v mojom živote len tak znenazdajky. Skrížil si mi cestu a ukázal, že to ešte nemusím zabaliť. Veď prečo aj? Vravel si, že som stále mladá, krásna a silná. Že určite nájdem niekoho, kvôli komu bude mať znovu zmysel dýchať a ráno vyliezť z postele. Že hoc sa mi môžu posledné roky zdať ako stratené, nemusí to tak byť. Pretože aj keď sa tomu dnes ťažko verí, ale bola som počas nich šťastná.
A mal si pravdu. Vedel si to ty a neskôr som to už vedela aj ja. Vrátil si mi radosť do života, no postavil si sa na to najhoršie miesto. V ten najhorší čas. Vieš, ono sa to ťažko priznáva a málokto to dokáže povedať nahlas. Ale svet mi ťa neposlal kvôli tomu, aby som ťa milovala. Hoc by si to ty možno aj chcel.
Každý deň preto za mnou prichádzaš a hladkáš ma po tvári. Sušíš moje slzy, natieraš balzam na moju dušu a hovoríš slová, ktoré tak chcem počuť. Si presne tým, čo v tejto chvíli potrebujem a učíš ma zabúdať. Si fakt fajn a takmer bez chýb. Jedinou je azda to, že si prišiel po ňom… Po chlapovi, ktorý ma vyniesol až ku hviezdam, ukázal mi nebo a potom ma zhora spustil na zem. A ver, že to bol tvrdý pád. Nie každý má odvahu sa znova postaviť a ísť. Priznávam, tiež som to zvládla len vďaka tebe.
weheartit.com
Chytil si ma za ruku a zdvihol. Potom si sa postavil za mňa a už ma viac nenechal spadnúť. Hnal si ma dopredu. Pofúkal si mi všetky rany a nalepil náplasť na moje srdce. Hoc vieš, že som to od teba nežiadala. Nežiadala som, aby si mi ho práve ty lepil dokopy. A že prečo? Pretože som ťa nechcela vidieť stáť na jeho mieste. Na tom mieste, ktoré tak dlho nepatrilo nikomu inému. Vedela som, že ten, kto príde po ňom, to nebude mať jednoduché. Pretože to bude niekto, kto ho bude chcieť nahradiť. A byť lepším ako bol on.
Preto ťa pozorujem pri každom tvojom kroku, no vo všetkom, čo urobíš, vidím jeho. Hoci, nechcem. Ale je tam. Keď sa ma dotkneš, prejdeš po vlasoch, pobozkáš na čelo… Stále myslím na to, ako to robil on. Stále sa vraciam k spomienkam, ktoré tak bolia. A ja viac už v nich žiť nechcem. Ver mi.
…a to miesto, o ktorom ti hovorím, teraz nemôže patriť nikomu. Nikomu inému. Neboj sa, už ani jemu. No, bohužiaľ, ani tebe. Miesto vedľa mňa na teraz nie je voľné… Stal si sa preto len medzi zástavkou v mojom živote? Stanoviskom, na ktorom mám na chvíľu vystúpiť, pozviechať sa a počkať, kým sa moje rany aspoň trochu zahoja?
weheartit.com
Odpoveď neprichádza, no jednoducho to asi tak má byť. Jednoducho to tak proste v živote asi býva. Niektorí ľudia prichádzajú do našich životov iba na chvíľu. Na tú chvíľu, ktorá trvá dlhšie ako tie ostatné, a ktorá aj bolí viac ako ostatné. Sú dôležitou stanicou, ktorú nikto nechce premeškať. Proste prídu, zahoja naše rany a my ich potom necháme ísť. Lebo hoc sa to hovorí ťažko, viac pre nás nemôžu urobiť.
