Ve­ľa­krát sa stret­nem s ka­ma­rát­kami aj ka­ma­rátmi, ktorí sú po roz­chode a sú z toho na­toľko zdr­tení, že na svoju bý­valú lásku ne­do­kážu po­ve­dať nič po­zi­tívne. Len na­dá­vajú, sťa­žujú sa, čo všetko im va­dilo, aký ten ich par­tner bol, aké mal ne­ga­tívne vlast­nosti, do­konca ich ob­čas pre­klí­najú, prajú im to naj­hor­šie alebo kon­šta­tujú, že aj tak to bol sla­boch, his­terka, bol zlý v po­steli, ne­us­tále sa sťa­žo­vala a po­dobné. Po­u­ží­vajú nie moc li­cho­tivé prí­vlas­tky pre člo­veka, kto­rého mi­lo­vali.

zdroj: unsp­lash.com

Možno tie prvé týždne po roz­chode je na­ozaj ťažké a bo­les­tivé, vi­dieť na tom dru­hom niečo dobré. Ale to je nor­málne. Je to taká naša úte­cha, po­ve­dať si v čom všet­kom bol ten druhý zlý, aké mal chyby, aby sme sa do­ká­zali upo­ko­jiť ve­tou: „..takže som nič ne­stra­tila, ne­bol až tak do­ko­nalý.“ Ale ur­čite by sme si mali uve­do­miť, že keď sa po­zrieme na svoje pre­došlé vzťahy a všetky vi­díme ako úplné pre­pa­dáky, chu­dá­kov, ži­votné omyly a jed­no­du­cho ka­pi­toly, na ktoré by sme naj­rad­šej za­budli, mali by sme sa za­mys­lieť. Každý z tých ľudí nám niečo dal. Sami sme sa roz­hodli dať sa s tým a tým člo­ve­kom do vzťahu, tak prečo by sme si te­raz ne­mohli pri­po­me­núť aj to pekné? Ne­vra­vím, že ich máme po­rov­ná­vať s ak­tu­ál­nym, alebo že ne­daj­bože mu to vy­čí­tať, že bý­valý dané si­tu­ácie rie­šil inak, kvety nám no­sil každý me­siac, a že jemu sme ne­mu­seli pri­po­mí­nať, že treba umyť riad. To vô­bec.

Skôr, jed­no­du­cho im po­ďa­kujme, že v na­šom ži­vote boli, že nás niečo nové na­učili, že každý z nich bol úplne iný a je­di­nečný, že sme mohli za­žiť via­ceré typy vzťa­hov, kde mal každý niečo do seba. Nie všetky boli zrovna „tip-top“ ale na­ozaj sme si z kaž­dého niečo od­niesli. Vďaka týmto ľu­ďom sme dnes takí akí sme. Pre­brali sme od nich nie­ktoré po­hľady na ži­vot. Na­učili sme sa isté veci, ktoré nás po­sú­vajú a preto môžme dnes na­pre­do­vať. Ni­kto nás ne­na­nú­til do toho vzťahu, niečo nás predsa dr­žalo pri tom člo­veku. Prečo by som jed­no­du­cho ne­mohla po­ve­dať: „Tak áno, bol to prí­jemný vzťah, bol to skvelý člo­vek, za­žili sme ko­pec dob­rých zá­žit­kov, na­učila som sa vďaka nemu va­riť, no naše cesty sa roz­išli, pre­tože to tak malo byť. Som mu vďačná, za to čo mi dal a dú­fam, že nájde svoje šťas­tie.“

zdroj: unsp­lash.com

Ho­tovo. Nie je to pri­mi­tívne, jed­no­duch­šie a lep­šie, ako hľa­dať chyby na tom dru­hom len preto, aby som sa ja sama cí­tila lep­šie? Tá osoba bola sú­čas­ťou tvojho ži­vota. Pre­šla s te­bou nie­ktoré pre­kážky, ve­no­vali ste si na­vzá­jom čas, ktorý už ni­kdy ne­vrá­tite späť. A bolo to vaše ve­domé roz­hod­nu­tie. Tak prečo by si  si tohto člo­veka ne­mohla uc­tiť a sprá­vať sa k nemu s re­špek­tom

Komentáre