Kamarátky, skvelá partiu a letné prázdniny. Dni ubiehali a sama som nevedela, kedy je pondelok a kedy nedeľa. Týždne sa zlievali a leto utekalo ako voda. No stačil jediný deň a všetko sa zmenilo. Klasický večer pri kofole s kamoškami úsmevy od ucha k uchu, a v tom vstúpil do baru nový objekt. Nikdy sme ho v našej dedine nevideli a nikto ho nepoznal. Dal sa do reči s čašníčkou, objednal si pivo, zapálil cigu a začal hádzať úsmevy na kamošku.
Tá mu úsmevy opätovala a už vtedy som vedela, že tento týpek nebude nič pre mňa. Dala mu telefónne číslo a tým to pre mňa zhaslo. Nezaujímal ma, veď sa páčil mojej kamoške a vôbec nebol môj typ. Nasledujúci večer mala kamoška narodky, a tak ho pozvala na oslavu. A on prišiel. Opekačka sa zvrtla, každý si našiel niekoho – aspoň na ten večer. Párikovanie bolo v jednom kole ale ja som nemala náladu na dotieravých chlapov. Chcela som byť sama, pretože minuloročný rozchod ma poznačil natoľko, že som si od chlapov jednoducho dala pauzu a držala si ich ďalej od tela. Istota je istota.
Sedela som pri ohni a v tom si ku mne prisadol Alex – kamoškin objekt. Nechcelo sa mi s ním viesť zdvorilostné reči a tak som ho odpálkovala. No chlapec sa nedal. Opýtala som si ho, či ho náhodou nezaujímala moja kamoška, no len sa zasmial a prstom mi ukázal na kamošku s iným chalanom.
Pozerali sme na hviezdy. Nepadlo ani slovo. Chytil ma za ruku, niečo sa v tom okamihu udialo. Nikdy som neverila v lásku na prvý pohľad no v tom okamihu som v ňu uverila. Usmial sa, nepotrebovali sme slová. Vychutnávali sme si daný moment, držali sa za ruky, dlane zohrievali naše srdcia. Nič viac som nepotrebovala.
Ležali sme na deke, pozerali sa navzájom do očí a viedli rozhovor, ktorý trval až do rána. Bozkávali sme sa celý večer a nechcela som aby tento večer skončil. Zamilovala som sa. Bola som v eufórii, v bruchu mala motýle a chcela vykričať do celého sveta, že som ho našla. Chlapa, ktorý ma vyliečil z rozchodu a s ktorým môžem začať plánovať budúcnosť.
Dala som mu svoje číslo, odprevadil ma domov, pravý džentlmen. Nasledujúci deň som čakala, čakala a čakala. Bez mobilu nešla ani na wcko a tajne dúfala, že už zavolá.
Hádajte či zavolal.
Nezavolal. Nikdy. Láska sa premenila na prach. V dedine sa už nikdy neukázal, a jediné čo ma robilo šťastnou bolo pocit, že ho už nikdy neuvidím. Časom som mu odpustila, ale týždne ktoré nasledovali po tom večeri boli veľmi ťažké. Naivná, hlúpa, naletela som mu. Jediné čo mi išlo hlavou. O niekoľko týždňov neskôr som ho našla na facebooku. Status – ženatý.
Obrúčku nemal, slovo o rodine a inom živote ani nepadlo. Od toho dňa sa už každého chlapa, s ktorým máme vzájomné sympatie najprv pýtam či je ženatý.
Istota je istota.
