Rozhoduj sa sama za seba

V otcovej kancelárii som sedela na zaprášenej stoličke pri pokazených strojoch. Jedinou ženou okrem mňa bola v tejto miestnosti už iba holá teta na piesku pod palmou v kalendári. Oco nervózne ťukal do klávesnice a zhrbený nad monitorom krútil hlavou. Celý jeho zjav sprevádzali časté prudké nádychy a vzdychy. Začala som rozmýšľať, či je naozaj šťastný, stále pracuje a nikdy to nestačí, keď si vezme voľno, vždy mu volajú z práce. Neznáša ju.

Pomaličky začínam chápať, že to, čo robím, ako dobre sa učím, čomu sa venujem, som podriadila rodičom. Aby boli spokojní. Aby boli hrdí. Aby ma považovali za zodpovednú. Aby, aby, aby…. Aby som bola úspešná, ako otec. Otec však študoval len preto, že mu rodičia školu platili a vyžadovali to od neho. Dotiahol to naozaj ďaleko… ale šťastný nieje. Jeho láskou je varenie. Po nociach vymýšľa vlastné recepty a mám podozrenie, že chce napísať vlastnú kuchársku knihu. Ide mu to naozaj skvelo. Ale presne tak, ako on odo mňa očakáva, že to niekam dotiahnem, to očakávali aj jeho rodičia. A asi už na to zabudol…

Začala som si uvedomovať, že takto skutočne nie som šťastná. Ak ma práve  nezavaľovala halda práce pri súrodencoch alebo učení, túžila som ísť von, tak ako každý v mojom veku…. no už keď mi aj tretia dobrá kamarátka odpíše, že má na programe niečo iné, mi dôjde, že nikto so mnou vlastne ani neráta. Kto by aj, večne sedím v knížkach. A tak znovu vezmem papier a pero do ruky, začnem písať či blogovať na notebooku alebo si začnem skicovať postavy a maľovať na plátno. Umenie je mojou láskou, umenie je vášňou, mojou istotou, robí ma šťastnou, vždy sa môžem papieru vyžalovať. Papier príjme moje slová, ťahy štetcom aj slzy. Hltá moje myšlienky. Cítim sa pochopená, akoby som sa niekomu práve vyplakala na ramene. S týmito pocitmi sa potom znovu zamyslím nad tým, prečo sa snažím byť tak dokonalou pre všetkých, len nie pre seba. Vždy spĺňať “svoje“ ciele.

Rozhodla som sa spraviť jednu obrovskú zmenu, s obrazom svojho ustarosteného a unaveného otca pred očami. Odteraz myslím na seba, konečne sa budem snažiť splniť si svoje sny a študovať to, čo ma baví naozaj.

Po dlhých nočných rozhovoroch samej so sebou som pred túto vec postavila rodičov. Viem, že pre mňa chcú to najlepšie… no je to naozaj vždy to najlepšie, keď ma to robí tak nešťastnou? Neboli nadšení, pochopiteľne. Aj keď to otca veľmi sklamalo, že pravdepodobne nebudem vysoko titulovaná osoba, verím, že napriek tomu je šťastný so mnou. A aj keď to nedáva najavo. Mám ho rada a viem, že aj on mňa. No ešte stále mi to nedokázal povedať.