Nevadilo mi, že ma nie vždy podporoval v mojich snoch, ani to, že bol až prílišný realista a vždy povedal na plné ústa čo si myslí. Nič mi nevadilo.
Rozchod nie je príjemná záležitosť. Málo je tých, čo dokážu prekonať hnev, rozčarovanie a smútok a pretaviť tieto emócie do niečoho, čo je kreatívne a produktívne. Ty si to, čo stratíš. A je to pravda. Minulosť môžeš prekonať ale nikdy ju nevygumuješ. Bez ohľadu na to ako veľmi sa snažíme potlačiť spomienky, ony prídu a v momente kedy to absolútne nečakáme nás ovalia po hlave.
Úplne na začiatku sme si nepovedali dvakrát pekné veci. Aj tak som mala pocit, že nič nepochopil. A tak sa veci dali do pohybu. Stretli sme sa. A boli sme to znova on a ja. Ja a on. My. Takí, ako predtým. So všetkými tými maličkosťami, ktoré by si nikto okrem nás na tom druhom nevšimol. Chýbali sme si. Ja jemu a on mne. A naopak. Dokončujeme si vety, máme rovnaké myšlienky v ten istý čas a presne vieme, čo funguje na toho druhého. Spôsobili sme si v živote veľký chaos a zároveň ostali pri sebe aj v situáciách, kedy by ostatní už dávno odišli. Za to mu ďakujem. Lebo on zostal. Obaja sme mohli už 638192 krát odísť, ale nie. Je to takto fajn. Nepochopené. Čudné. Nemožné. Ale pre nás krásne.
Rozchod neznamená koniec sveta, je to možnosť. Začať od nuly. Aj keď s vedomím, že ste s bývalým partnerom stvorení jeden pre druhého.
Veľmi zvláštne si v živote vyberáme ľudí. Niekedy sedíme osamotené v ružovom nafukovacom kresle s myšlienkou na človeka, ktorého milujeme. Ten človek si je vedomý že by sme pre neho skočili do jamy plnej, nami nenávidených hadov. No aj tak je s niekým, koho má možno radšej? Hlúposť. Nie, len k nemu cíti inú lásku ako k nám. Nechápe, že ľúbiť sa v našom prípade nedá prestať zo dňa na deň. Snaží sa nám vtĺcť do hlavy že príde niekto oveľa lepší od neho. V jednej sekunde sa k nám správa ako by sme boli to najlepšie čo ho v živote stretlo a v ďalšej sa chváli novou láskou. My sme vraj boli Ferrari a teraz má trabanta. Nechce nás stratiť no zároveň nám často nevenuje svoju pozornosť. Každé ráno sa vďaka nemu budíme s istou hmlou na srdci. Dúfame, že možno raz…
Občas sa nevládzeme nadýchnuť. Prajeme mu to najlepšie v živote. Sami sa ale niekedy pristihneme nad myšlienkou, ktorá jasne naznačuje kto tým najlepším v jeho živote bol. Cítime sa s ním šťastne. On s nami tiež. Keby chceme, zbalíme každého druhého chlapca na ulici. A aj tak. Miesto toho aby sme sa teraz niekde zabávali, opíjali a balili iných potenciálnych otcov našich detí, sedíme len v ružovom kresle, s knihou na kolenách, hlavou plnou ťaživých myšlienok a srdcom v meste, kde sme sa tak šialene a zároveň veľmi dávno zamilovali.
Nevieme prečo sa nedá pohnúť ďalej. Vždy keď príde niekto sympatický, je to fajn ale čo ďalej? Nič. Ťažko je začať ľúbiť niekoho ďalšieho. A už nás nebaví, ako sa okolo toho točí život, no občas si nevyberieme. Zvláštne. Smiech? Plač? Ktorá emócia je tá správna?
Uvedomujeme si našu hodnotu. Máme možnosť dosiahnuť absolútne všetko čo si po kariérnej ale aj ženskej stránke zaumienime. A aj tak nedokážeme zmeniť tú drobnú maličkosť ktorá z nás robí tak zraniteľné stvorenia. Všetko je v poriadku. Teraz sme presne tam kde máme byť. Táto mantra nás upokojuje. Tak jej poďme spolu veriť. Pretože ak nezačneme, obávam sa že si čoskoro dáme zraz niekde na veľmi ale naozaj veľmi nepeknom mieste.
Viac mojich článkov si môžeš prečítať na mojom osobnom blogu http://www.byriush.sk
