Bolo to už „pár dní“ dozadu. Približne v roku 2014, keď som začínala niečo nové. Niečo nepoznané. Priznávam, bála som sa. Nevedela som, čo bude, ako budem zvládať nápor. Či zvládnem nové prostredie, nových spolužiakov, ťažké učivo … To leto pred začiatkom strednej školy bolo ťažké.
Jediné, čo som chcela bolo, aby všetko malo ľahký, (minimálne ľahší) priebeh, ako mi každý tvrdil. No a v tom, hneď v prvý deň školy …
„Môžem si k tebe sadnúť?“
Obyčajné slová, jednoduchá veta. No v ten deň som ešte netušila, že nič lepšie sa mi stať nemohlo. Dni plynuli, učivo sa nabaľovalo a spolu s ním … spolu s ním sa môj život nezhoršoval. Nebol vôbec ťažší ani zložitejší. Bola to len ďalšia kapitola môjho života.
Kapitola života, cez ktorú som vďaka tebe prešla s tými najmenšími obtiažnosťami. Áno, nebolo vždy všetko jednoduché. No vďaka tebe som sa nevzdala. Vďaka tebe som bojovala. Ty si bola vždy pri mne.
Ty si bola tá, ktorá hodila koleso keď som sa topila.
Stredná škola bola proste stredná. Áno, mám veľa pekných spomienok. Áno dala mi toho dosť do života. No niečo ti poviem, každú jednu spomienku, každú skúsenosť by som bola ochotná vymeniť za teba. Bez teba by neboli spomienky, nebol by smiech na hodinách či plač na záchode, lebo som sa neučila.
Škola sa skončila. No moja kniha sa píše ďalej. Stále ma čaká veľa nástrah a ťažkých skúšok. No nebojím sa. Od kedy ťa poznám, viem, že dokážem všetko.
Lebo ty dávaš stále na mňa pozor. Len vďaka tebe som týmto človekom. Človekom, ktorý ti je vďačný, za každú jednu dobrú udalosť v jeho živote.
Ďakujem, že ťa mám v živote. Že si súčasťou mojej knihy. Že si človek, ktorý bude vždy bojovať za mňa, nech sa deje čokoľvek.
