Navždy sa mi za­chová v srdci pre­krásna spo­mienka na ne­za­bud­nu­teľný ve­čer – 19.ja­nu­ára 2016, keď som spolu s ka­ma­rát­kami išla na jednu z ob­ľú­be­ných ka­piel – Ima­gine Dra­gons.  Do­te­raz, keď si spo­me­niem na tento zá­ži­tok mi prejde po chrbte ti­síce zi­mom­ria­vok. Pa­mä­tám si, ako sme po­stá­vali pred aré­nou Ná­rod­ného te­ni­so­vého cen­tra, kde sa kon­cert odo­hrá­val a ne­tr­pez­livo vy­čká­vali, kedy sa ot­vo­ria „brány“  a my bu­deme môcť vojsť dnu. To nie­koľko ho­di­nové ča­ka­nie pred bu­do­vou, bo­le­nie nôh, strie­da­nie únavy a nad­še­nia na kaž­dom člo­veku, či otrá­vené po­hľady pri pred­sko­ka­novi, kto­rého zdá sa  ni­kto ne­zau­jal, či nie­koľko mi­nú­tové meš­ka­nie ka­pely, jed­no­značne stálo zato.

Všetci fa­nú­ši­ko­via v tom ti­chu hlasno kri­čali a žia­dali si, aby ka­pela ko­nečne prišla na pó­diu. Keď som zba­dala všet­kých šty­roch  – (spe­vák)  Dan Re­y­nolds, (gi­ta­rista) Ben­ja­min Mc­Kee, (gi­ta­rista) Wa­yne Ser­mon, (bu­be­ník) Dan Platz­man  – vy­po­cho­do­vať na pó­dium, prudko sa mi roz­bú­šilo sr­diečko. Bol to ne­opí­sa­teľný po­cit.imagine-dragons-backstage-kroq-christmas-2014-billboard-650foto: bill­bo­ard.com

Po­cit, pri kto­rom sa ťažko hľa­dajú tie správne slová. Po­cit, ktorý člo­vek môže len pre­žiť, aby to po­cho­pil. Vi­dieť na­živo sku­pinu, o kto­rej som sní­vala celé tri roky a ktorú som mohla po­čuť len na in­ter­nete alebo v mo­bile mi stála rovno pred očami.

Keď za­zneli prvé tóny pes­ničky Shots a Dan za­čal spie­vať, bolo to niečo úžasné. Ih­neď som po­cí­tila na mo­jich ru­kách zi­mom­riavky. A to sa mi stá­valo len pri nie­kto­rých pes­nič­kách. Spie­val oveľa lep­šie ako vo vi­deo­k­li­poch čí na CD-čkách. Ne­dalo sa to vô­bec po­rov­nať ani s vi­de­ami live kon­cer­tov.tumblr_static_tumblr_static_7456f62kmq04kgkw84004gow0_640foto: tum­blr

Každú pes­ničku som si vy­chut­ná­vala pl­nými dúš­kami. Všetci fa­nú­ši­ko­via sme na­hlas spie­vali spo­ločne s ka­pe­lou. Vô­bec som sa ne­mu­sela báť, či ma nie­kto bude po­čuť spie­vať, pre­tože ma me­dzi toľ­kými spie­va­jú­cimi ne­bolo po­čuť. Ne­lá­mali sme si hlavu nad tým, či spie­vame alebo ne­spie­vame fa­lošne.  Od Dana bolo milé, že pri zná­mej­ších pes­nič­kách zdvi­hol mik­ro­fón a naz­na­čil nám tým, aby sme to do­spie­vali zaňho. V jeho vý­raze som zba­dala nad­še­nie a jeho milý úsmev naz­na­čo­val, že je s nami nad­mieru spo­kojný. Keď po­ve­dal, že sme jedno z naj­lep­šie spie­va­jú­cich miest, mys­lím, že kaž­dého jed­ného z nás to za­hrialo pri srdci. Mňa as­poň ur­čite.

Veľmi som bola ohro­mená stro­bo­sko­pic­kými efek­tami, ktoré podľa môjho ná­zoru ne­boli vô­bec pre­hnané, na­opak dalo sa na ne stále po­ze­rať.

Toto je jedna z tých sku­pín, ktoré na­priek tomu, že ne­majú ta­neč­ní­kov, ktorý by im to možno spes­trili, ve­dia zau­jať sami se­bou. Všetci boli roz­miest­není po ce­lom pó­diu, a tak si každý mo­hol užiť jed­ného z čle­nov.

Jedna z vecí, ktoré sa mi tiež pá­čilo bolo, že ani Dan zby­točne ne­tan­co­val a ne­mal na­tré­no­vanú cho­re­o­gra­fiu, ale iba be­hal, ská­kal a usmie­val sa. Mal len svoje po­hyby, ktoré mu cho­dili z ni­čoho nič po roz­ume. On a zvy­šok ka­pely pô­so­bili pri­ro­dzene a veľmi skromne. Po­čas kon­certu po­pí­jal ča­jík, ktorý mal po­lo­žený na pó­dium. Hl­tala som každé jedno slovo, kto­rým sa k nám pri­ho­vo­ril. Na­prí­klad ako – „Hello be­au­ti­ful pe­ople.“ Ešte do­te­raz po­ču­jem jeho krásny hlas v mo­jich ušiach.tumblr_static_tumblr_static__640foto: tum­blr

Po dru­hej a tre­tej pes­ničke – Trouble a It´s time  – sa nám pri­znal, že  pre­žíva smutné ob­do­bie kvôli jeho jed­nej ka­ma­rátke, ktorá mu pí­sala, že jej zis­tili ra­ko­vinu štvr­tého stupňa. Po­ve­dal, že aj on bol ne­dávno chorý a že je te­raz veľmi vďačný, že môže stáť na tomto pó­diu a byť tu spolu s nami.

Gi­ta­rista a bu­be­ník mali tak per­fektné sóla, ktoré pre­chá­dzali z jed­nej pes­ničky do dru­hej, že som si ani ne­uve­do­mila ako na pár mi­nút všetci čle­no­via ná­hodne zmizli. Vtedy mi na­padla otázka – Už je ko­niec? Je možné, že som sa do toho tak za­po­čú­vala, že som si ne­všimla ko­niec? Av­šak, keď som sa po­roz­hliadla po os­tat­ných ľu­ďoch a vi­dela ich prek­va­pené tváre, ve­dela som, že ko­niec byť ne­môže. Tak čo sa mohlo stať? A o pár mi­nút nato som do­stala od­po­veď, ktorá ma prí­jemne šo­ko­vala.

Všetci sa znovu v pl­nej pa­ráde ob­ja­vili na pó­diu a za­hrali nád­hernú šesť­mi­nú­tovú pes­ničku po­čas, kto­rej spe­vák dr­žal v ru­kách našu slo­ven­skú vlajku. Pes­nička sa vo­lala – The Fall, čo v pre­klade zna­mená Je­seň. V tom  z ni­čoho nič sa za­čalo na nás sy­pať kvan­tum lís­tia. Tak, ako každý je­den fa­nú­šik, ani ja som ne­odo­lala a na­ča­ho­vala sa po ňom s cie­ľom si ne­jaké chy­tiť. Hoci pes­nička má v sku­toč­nosti iný vý­znam ako toto an­glické slo­víčko (Fall – Pád).
Po­čas pes­ničky mi do očí udie­rali sve­tielka od mo­bi­lov. Nie­ktorí si ich na­hrá­vali, iní zas fo­tili. Bol to ma­gický oka­mih.  Po ukon­čení pes­ničky všetci pre­šli do­predu a kla­ňali sa, ký­vali nám. Aré­nou bolo po­čuť nad­šené vries­ka­nie a tlies­ka­nie fa­nú­ši­kov, ktoré si ur­čite za­slú­žili.

Na zá­ver kon­certu bu­be­ník –  Dan Platz­man vy­ho­dil pa­ličky, kto­rými hral do pub­lika a je­den z gi­ta­ris­tov zas pár brn­ká­tok. Žiaľ, ne­po­da­rilo sa mi chy­tiť si pre seba ani jedno z toho.

Keď od­išli, za­hľa­dela som sa na pó­diu a všetko si to znovu pre­hrala. Mie­šali sa vo mne rôzne po­city ako  nad­še­nie, že sa mi môj sen spl­nil alebo slzy, ktoré sa mi hro­ma­dili do očí, že táto ča­ro­vná chvíľa tak rýchlo skon­čila. Krásny oka­mih, ktorý trval veľmi krátko.

Tento kon­cert vo mne za­ne­chal nád­herné spo­mienky, na ktoré bu­dem veľmi dlho spo­mí­nať.

Komentáre