Navždy sa mi zachová v srdci prekrásna spomienka na nezabudnuteľný večer – 19.januára 2016, keď som spolu s kamarátkami išla na jednu z obľúbených kapiel – Imagine Dragons.  Doteraz, keď si spomeniem na tento zážitok mi prejde po chrbte tisíce zimomriavok. Pamätám si, ako sme postávali pred arénou Národného tenisového centra, kde sa koncert odohrával a netrpezlivo vyčkávali, kedy sa otvoria „brány“  a my budeme môcť vojsť dnu. To niekoľko hodinové čakanie pred budovou, bolenie nôh, striedanie únavy a nadšenia na každom človeku, či otrávené pohľady pri predskokanovi, ktorého zdá sa  nikto nezaujal, či niekoľko minútové meškanie kapely, jednoznačne stálo zato.

Všetci fanúšikovia v tom tichu hlasno kričali a žiadali si, aby kapela konečne prišla na pódiu. Keď som zbadala všetkých štyroch  – (spevák)  Dan Reynolds, (gitarista) Benjamin McKee, (gitarista) Wayne Sermon, (bubeník) Dan Platzman  – vypochodovať na pódium, prudko sa mi rozbúšilo srdiečko. Bol to neopísateľný pocit.foto: billboard.com

Pocit, pri ktorom sa ťažko hľadajú tie správne slová. Pocit, ktorý človek môže len prežiť, aby to pochopil. Vidieť naživo skupinu, o ktorej som snívala celé tri roky a ktorú som mohla počuť len na internete alebo v mobile mi stála rovno pred očami.

Keď zazneli prvé tóny pesničky Shots a Dan začal spievať, bolo to niečo úžasné. Ihneď som pocítila na mojich rukách zimomriavky. A to sa mi stávalo len pri niektorých pesničkách. Spieval oveľa lepšie ako vo videoklipoch čí na CD-čkách. Nedalo sa to vôbec porovnať ani s videami live koncertov.foto: tumblr

Každú pesničku som si vychutnávala plnými dúškami. Všetci fanúšikovia sme nahlas spievali spoločne s kapelou. Vôbec som sa nemusela báť, či ma niekto bude počuť spievať, pretože ma medzi toľkými spievajúcimi nebolo počuť. Nelámali sme si hlavu nad tým, či spievame alebo nespievame falošne.  Od Dana bolo milé, že pri známejších pesničkách zdvihol mikrofón a naznačil nám tým, aby sme to dospievali zaňho. V jeho výraze som zbadala nadšenie a jeho milý úsmev naznačoval, že je s nami nadmieru spokojný. Keď povedal, že sme jedno z najlepšie spievajúcich miest, myslím, že každého jedného z nás to zahrialo pri srdci. Mňa aspoň určite.

Veľmi som bola ohromená stroboskopickými efektami, ktoré podľa môjho názoru neboli vôbec prehnané, naopak dalo sa na ne stále pozerať.

Toto je jedna z tých skupín, ktoré napriek tomu, že nemajú tanečníkov, ktorý by im to možno spestrili, vedia zaujať sami sebou. Všetci boli rozmiestnení po celom pódiu, a tak si každý mohol užiť jedného z členov.

Jedna z vecí, ktoré sa mi tiež páčilo bolo, že ani Dan zbytočne netancoval a nemal natrénovanú choreografiu, ale iba behal, skákal a usmieval sa. Mal len svoje pohyby, ktoré mu chodili z ničoho nič po rozume. On a zvyšok kapely pôsobili prirodzene a veľmi skromne. Počas koncertu popíjal čajík, ktorý mal položený na pódium. Hltala som každé jedno slovo, ktorým sa k nám prihovoril. Napríklad ako – „Hello beautiful people.“ Ešte doteraz počujem jeho krásny hlas v mojich ušiach.foto: tumblr

Po druhej a tretej pesničke – Trouble a It´s time  – sa nám priznal, že  prežíva smutné obdobie kvôli jeho jednej kamarátke, ktorá mu písala, že jej zistili rakovinu štvrtého stupňa. Povedal, že aj on bol nedávno chorý a že je teraz veľmi vďačný, že môže stáť na tomto pódiu a byť tu spolu s nami.

Gitarista a bubeník mali tak perfektné sóla, ktoré prechádzali z jednej pesničky do druhej, že som si ani neuvedomila ako na pár minút všetci členovia náhodne zmizli. Vtedy mi napadla otázka – Už je koniec? Je možné, že som sa do toho tak započúvala, že som si nevšimla koniec? Avšak, keď som sa porozhliadla po ostatných ľuďoch a videla ich prekvapené tváre, vedela som, že koniec byť nemôže. Tak čo sa mohlo stať? A o pár minút nato som dostala odpoveď, ktorá ma príjemne šokovala.

Všetci sa znovu v plnej paráde objavili na pódiu a zahrali nádhernú šesťminútovú pesničku počas, ktorej spevák držal v rukách našu slovenskú vlajku. Pesnička sa volala – The Fall, čo v preklade znamená Jeseň. V tom  z ničoho nič sa začalo na nás sypať kvantum lístia. Tak, ako každý jeden fanúšik, ani ja som neodolala a načahovala sa po ňom s cieľom si nejaké chytiť. Hoci pesnička má v skutočnosti iný význam ako toto anglické slovíčko (Fall – Pád).
Počas pesničky mi do očí udierali svetielka od mobilov. Niektorí si ich nahrávali, iní zas fotili. Bol to magický okamih.  Po ukončení pesničky všetci prešli dopredu a klaňali sa, kývali nám. Arénou bolo počuť nadšené vrieskanie a tlieskanie fanúšikov, ktoré si určite zaslúžili.

Na záver koncertu bubeník –  Dan Platzman vyhodil paličky, ktorými hral do publika a jeden z gitaristov zas pár brnkátok. Žiaľ, nepodarilo sa mi chytiť si pre seba ani jedno z toho.

Keď odišli, zahľadela som sa na pódiu a všetko si to znovu prehrala. Miešali sa vo mne rôzne pocity ako  nadšenie, že sa mi môj sen splnil alebo slzy, ktoré sa mi hromadili do očí, že táto čarovná chvíľa tak rýchlo skončila. Krásny okamih, ktorý trval veľmi krátko.

Tento koncert vo mne zanechal nádherné spomienky, na ktoré budem veľmi dlho spomínať.