Tešila som sa na koniec roka a na to, ako presne o polnoci spolu vypustíme lampión šťastia. Bola to predsa naša tradícia. Je to môj najobľúbenejší okamih. Lampión odlieta a ja v duchu ďakujem za všetky spoločne strávené okamihy, a zároveň si želám, aby ďalší rok priniesol ešte krajšie a hlbšie zážitky. Objíma ma pritom okolo pása a náš lampión akoby vedome obchádza ohňostroje.
Priznávam, mali sme teraz vo vzťahu ťažšie obdobie. Konflikty sa vyskytli častejšie ako zvyčajne, občas už nevládal ani jeden z nás a obaja sme začali rezignovať. Možno nejaký psychológ by ma vysmial, že sme spolu na náš vek pomerne dlho, že prečo čakám, že to bude ako na začiatku. Ja som to videla skôr, že stagnujeme, že nejak sa vytráca iskra a nevedela som proti tomu bojovať. Veď vzťahy mojich kamarátok vyzerajú vždy tak uhladene a bezproblémovo. My sme si neraz obaja pokladali otázku, čo viac máme robiť, aby bol ten druhý spokojný.
Blížiaci sa nový rok vo mne vzbudil nádej, že sa veci zlepšia. Vyriešia. Že si dáme predsavzatie, že náš vzťah budeme prehlbovať a pracovať na ňom. Poviem pravdu, nejak som sa upla na ten lampión. Predsa už v názve má, že prináša šťastie. Takže som predpokladala, že šťastie dokvitne aj do nášho vzťahu.
A predsa len som sa toho očakávaného dňa konečne dožila. Ešte pred polnocou sme si vydiskutovali posledné veci, vyznali si lásku a s obrovskou radosťou som potom začala hľadať čiernu fixku, aby som na lampión napísala svoje prianie.
K želaniu o dokonalom vzťahu som už len dokreslila srdiečko a fixku podala svojmu nastávajúcemu, ktorý svoje prianie napísal na druhú stranu. Bola som nadšená.
Ako odbila polnoc, drahý ma popohnal, že je čas. Vybehli sme na dvor, kde mala prísť očakávaná chvíľa. Podstavec s petrolejom sa rozhorel a obaja sme ako vždy, spoločne chytili lampión za obruč. Privrela som oči a potichu som zašepkala želanie. Pomaly som ho púšťala a posúvala nahor. Ale on nie a nie vzlietnuť.
Môj priateľ sa ma snažil upokojiť, že ho ešte musíme podržať, kým sa petrolej dostatočne rozhorí. Až sa rozhorela celá jedna strana lampiónu. Nie, nevymýšľam si. Keďže som si nechcela zapáliť rukáv a samozrejme ruku, musela som ho pustiť. Horiace svetielko šťastia spadlo do trávy a zhorelo kompletne.
Pribehol ku mne, pretože sa asi bál, že sa rozplačem. Popravde, spočiatku som naozaj nemala slov. Nevedela som, čo povedať. Ohňostroje okolo nás trieskali, len ja som sledovala tlejúcu iskierku toho, čo po ňom ostalo. Ale nerozplakala som sa.
Snažil sa ma uchlácholiť, že tento rok sme kupovali iný typ, že tento bol nekvalitný. Nikdy som sa nepovažovala za poverčivú, ale toto ma znepokojilo. Ako teraz pomôcť nášmu vzťahu, ak nám nedokázal pomôcť sprostý lampión? Dlho som nad tým premýšľala. Nie, nedala som si s tým pokoj, ani keď mi drahý nahováral, že veď kúpime druhý a vynahradíme si to.
To sme my ľudia. Myslíme rovno na to najhoršie a pridávame si tam tú nebezpečnú formulku „Čo ak…?“ Prečo to nebrať z druhej stránky? Asi ten lampión nevyletel preto, lebo my už šťastní sme. A len my to môžme objaviť a prípadne zmeniť. Nepomôže nám ani sto lampiónov, ak to nebudeme chcieť vidieť a hlavne nebudeme chcieť na tom pracovať. Je to jedna možno až vtipná udalosť, ale pomohla mi uvedomiť si, že spoliehať sa na nejaké vonkajšie faktory nemá zmysel. To ja musím chcieť. Nikto a nič iné mi to nezaručí. Pritúlila som sa k nemu, sledovala ohňostroj a pošepla mu: „Pamätáš, ako si mi kedysi vravel, že láska všetko prekoná? Tak to poďme dokázať.“
