Všade, kam sa pozriem vidím iba zamilované páry, dokonalé fotografie z piatkového rande mojich kamošov a neustále oznámenia o svadbách bývalých spolužiačiek. Naozaj som už iba ja single? Robím chybu ja alebo si do života priťahujem tých nesprávnych chlapov?
Nechápte ma zle, nie som nejaká zatrpknutá ženská a úprimne sa teším, keď vidím, ako to niekomu klape. No občas pred spaním rozmýšľam nad tým, ako je možné, že som sama. Vediem normálny život, myslím si, že vyzerám dobre, mám koníčky a veľa priateľov. Teším sa zo svojho života, ale rada by som sa oň už aj podelila s nejakým partnerom.
S niekým, kto ma bude chápať, s kým si sadneme názorovo aj životným štýlom. Už dávno nemám 17, no rada by som pocítila tie povestné motýle v bruchu. Avšak, každý chlap, ktorý sa ma pokúsil nahnať do vzťahu, ma ešte rýchlejšie odohnal preč.
A úprimne, neviem, či to pokazil on alebo ja. Mám na mužov vysoké nároky? Nemyslím si. Stačí mi normálny chlap, ktorý nebude nadovšetko milovať svoj odraz v zrkadle či svoje peniaze, ktorými by si chcel kúpiť aj moju lásku. Alebo chlap, ktorý vie, že v roku 2020 už od ženy nemôže čakať, že ho bude každý večer doma čakať s trojchodovým menu a domom uprataným, ako keby mala prísť pani prezidentka.
Tak premýšľam, prečo si ja do života priťahujem práve tie typy, s ktorými si neviem predstaviť ani spoločný víkend, nie to ešte spoločný život. Verím však, že ten môj tam na mňa ešte niekde čaká. Možno bude lepší čas aj miesto na to, aby sme sa konečne stretli. Hádam to príde čoskoro, pretože ja už pripravená som.
