Neviem čím to je, že medzi ženami a mužmi je až tak veľký rozdiel. A teraz nemám na mysli ten fyzický. Myslím taký, ktorý sa prejavuje v rovnakej situácii, pričom obe pohlavia sa pri nej správajú úplne odlišne.
Naposledy som takto premýšľala o tom, ako sú ženy všeobecne večne nespokojné, porovnávajú sa s inými a samé seba vidia oveľa kritickejšie, ako na tom reálne sú. Na rozdiel od nich, muži majú skôr sklon mastiť si ego a myslieť si o sebe viac, než menej. Prečo sa ženy podceňujú a chlapi vychvaľujú? Máme to v sebe už nejak „od prírody“? Alebo z čias dávno minulých?
Predstavujem si život o niekoľko desiatok rokov späť. Muži chodia do práce a vyťahujú sa jeden pred druhým, zatiaľ čo ženy doma pekne makajú na tom, aby bolo všetko tip-top. Pozerajú pri tom na kamarátky či susedy a nech spravia čokoľvek, stále chcú viac.
V dnešnej dobe to vnímam zo sociálnych sietí takto – chlapi s veľkými egami machrujú na fotkách, aj keď reálne nemajú s čím. Nie, že by sa takto nesprávali aj ženy, no ony na sebe makajú – chcú mať lepšiu postavu ako iné, lepšie vlasy, dokonalejší makeup. Pripadá mi to ako súťaž, ktorej cieľ je v nedohľadne.
Kým sa chlapi pozrú na fotky iného a pomyslia si to je macher!, ženy pri pohľade na fotky žien myslia na to, čo majú lepšie a čo by chceli tiež. Nevnímajú svoju jedinečnosť a stále sa vidia niekde „pod“ všetkými ostatnými.
Myslím, že na podstatu tejto veci nikdy neprídeme. Muži nikdy nepochopia ženy a nebude to ani naopak. A ja ako žena nepochopím, prečo sme na seba tak kritické. Zamyslím sa nad tým, poviem si, že taká nebudem, no pri prvej príležitosti sa moje myšlienky zvrtnú. Ups.
