V prvom rade, klamstvo je jednoduchšie než úprimnosť. Ľudstvo dospelo do štádia, kde sa lož cení viac ako pravda. Pretože pravda bolí. Niekedy klameme preto, že niektorí ľudia pravdu neunesú. Niekedy klameme, lebo sa nám to skrátka hodí. Lenže každou novou lžou sa viac a viac zamotávame do akéhosi klbka. Otázkou je, kde je hranica, z ktorej niet úniku?
Naozaj je také nebezpečné, aby sme boli k sebe úprimní?
Lož je ako droga
Či si to chceme priznať alebo nie, časom sa staneme závislými. Aby sme ukryli jednu lož, vypustíme ďalšiu. Zapáči sa nám to? Bojíme sa odhalenia? Nech je príčina akákoľvek, je naozaj ťažké sa z toho vymotať. Niektoré skutky sú naozaj také zlé, že je lož jedinou cestou von. Často však klameme pre úplné maličkosti. Máme strach z hanby. Bojíme sa trestu. Už malé deti vedia klamať. Niektoré lepšie, iné mamy ihneď prekuknú. Dôležité je mať svedomie a i keď klameme, uvedomiť si dôsledky. Veľakrát opakovaná lož sa vraj stáva pravdou. To nie je správne.
K jednému človeku by sme mali byť vždy úprimní
Tou osobou sme my sami. Ako môžeme byť úprimní k ostatným, pokiaľ nie sme úprimní ani sami k sebe? Znie to trošku divne, ako môžem klamať sama sebe? Veľmi jednoducho, možno si pravdu proste neuvedomuješ. Možno pred ňou zatváraš oči. Prosím aspoň sama pred sebou si uvedom svoje chyby. Oceň svoje prednosti. To nie je pýcha, že vidíš a vieš v čom si dobrá. Svoje chyby na sebe nemáš nenávidieť. Robia ťa výnimočnou. Musíš sa s nimi naučiť žiť a vedieť ich využiť pre svoj prospech. Každý z nás má vo svojom živote ľudí, ktorých nemá rád, avšak ich v ňom musí strpieť. Niekedy im skrátka nemôžeme dať najavo, že ich nemáme radi. Je lož zlá, ak je pre dobrú vec? Čo ak im skrátka nechceme ublížiť?
Radšej sa obklopujeme klamármi než pravdovravníkmi
Je to pohodlnejšie. Lepšie sa nám počúva, že tie tri kilá navyše vôbec nevidno. Nevadí, že sa zle učíš, známky ti dobrú budúcnosť nezaručia. Možno nie, ale to ani sedenie na zadku. Nevravím, že je pozitívny prístup zlý. Že niekedy pozitívna lož nie je užitočná. Ale my ľudia prestávame byť úprimní úplne. Pozrieť sa pravde do očí bolí. Nie je to pekný pohľad. Ak sa však chceme pohnúť z miesta, posunúť sa ďalej, pozrieť sa pravde do očí je nutné.
Možno sú úprimní ľudia často nenávidení spoločnosťou. Vyvrheli. Možno pomaly vymierajú. Mali by sme si ich však vedieť vážiť. Nebrať ich za krutých a bezohľadných. Čo ak práve im na nás najviac záleží a chcú nám štipľavými slovami pomôcť. Pretože oni sú tí, ktorí nám to hovoria do očí. Nám, nie všetkým ostatným za našim chrbtom. Priateľov si drž blízko, nepriateľov ešte bližšie. Nemýľme si strany. Obklopujme sa dobrými ľuďmi. Konieckoncov, žijeme len raz.
