Len máloktorá žena sa pri spomienke na svojho ex pousmeje. Väčšinou sa nám hneď vynoria ťažké a nepríjemné chvíle, ktoré viedli až k rozchodu a tým nám zlomili srdce. Len to priznaj, keď sedíš s kamoškami na víne, aké škaredé pomenovania vyťahujete na svojich bývalých? Je to zvláštne, že nám v mysli ostane to zlé aj napriek tomu, že sme zažili veľa krásneho.
Zaľúbili ste sa. Prežili mnoho zaujímavého. Smiali ste sa, milovali, chodili na rande, na výlety, pozerali Netflix v objatí, prezrádzali tajomstvá. Boli to momenty, v ktorých si nemohla byť ani šťastnejšia. Z ničoho nič prišiel koniec a ten aj so svojimi dôvodmi, akoby vymazal všetko, čo bolo. Ostala len bolesť v srdci.
Naozaj vyhralo zlo nad dobrom? Usídlilo sa v tvojom srdci aj napriek tomu, že bolo plné niečoho krásneho? Prečo vôbec nechceme pripustiť, že nám bolo dobre iba preto, lebo to už nepokračuje?
Máme pocit, že môžeme vymazať zo spomienok všetko, čo nás robilo šťastné, len kvôli tomu, že to netrvá večne. No nie je to paradox? Hneváme sa na to, že prišiel zlom, no nechceme pripustiť a byť vďačné za to, že mu predchádzalo tak veľa vzácnych chvíľ. Nie je frajerina nadávať na svojho bývalého, frajerina je vedome mu poďakovať za všetko dobré a nechať ho ísť.
Len tak. Bez hnevu. Bez nadávok. Prijať to, čo bolo a posunúť sa vpred. Jasné, keď to bol debil, ktorý ti len ubližoval, nebudeš z neho robiť svätého, ale skús sa zamyslieť, nepriniesol ti do života aj niečo dobré? Nič ťa nenaučil? Neprežila si s ním niečo jedinečné? Nestojí to za to, aby si si uchovala v pamäti práve to, namiesto negatívnej energie?
Zdá sa to byť tak ťažké, a pritom je to viac než oslobodzujúce. Vykašľať sa na to zlé a brať si z minulosti len to dobré. To, že si zažila lásku, nemôžeš popierať. Nemôžeš klamať o tom, že si nebola šťastná, a že si neprežila krásne chvíle. S ním. A vďaka nemu. Nech už vás osud rozdelil akokoľvek, to vám nikto nezoberie. Nechci to zmeniť ani ty.
