Po­znáte to, už od­ma­lička ako si na­šla Bar­bie svojho Kena, Po­po­luška svojho princa aj my, aj keď ma­ličké, ne­ro­zumné, sme tú­žili po tom nájsť toho svojho do­ko­na­lého pre nás. Ne­vi­deli sme sa len v roz­práv­kach ako za­ča­ro­vané prin­cezné, ča­ka­júce na opus­te­nom zámku na princa, ktorý by nás za­chrá­nil ale aj ako ne­po­všim­nuté úbohé diev­čatká, ktoré nájde pyšný princ a získa si ich svo­jou oča­ru­jú­cou krá­sou a pô­va­bom. Prečo v nás roz­právky vzbu­dili aj takto po­vr­chný cit? Prečo nás na­učili hľa­dať princa na bie­lom koni? Nie­koho bez je­di­nej chy­bičky, či na kráse alebo vo svo­jom vnútri. Exis­tuje vô­bec pán „do­ko­nalý princ“ , ktorý by bol do­ko­nalý pre každú jednu z nás? V dneš­nej dobe na­hra­dili ke­dysi vy­sní­va­ných prin­cov fra­jeri, ktorí majú as­poň od­vahu vy­znať diev­čaťu svoje city.

Aj ja keď som bola malá, chcela som byť prin­cez­nou, ktorá by žila na ob­rov­skom osa­me­lom zámku, strá­žil by ju hrô­zo­strašný drak a pri­šiel by ma za­chrá­niť udatný princ a ja ako dô­kaz vďaky za zá­chranu by som si ho vzala a žili by sme spolu šťastne až do konca ve­kov. Tak úžasné, roz­práv­kové a ne­re­álne. Ne­skôr, keď som bola tro­chu väč­šia a po­cho­pila, že niečo také sa ni­kdy ne­stane chcela som byť v telke, stať sa he­reč­kou, spe­váč­kou, ani to sa mi ne­spl­nilo, keďže môj ta­lent sme­ro­val cel­kom opač­ným sme­rom. No a te­raz keď som veľká som po­cho­pila, že ži­vot je veľká hra, kde ľu­dia uro­bia ho­cičo, aby si na­vzá­jom ub­lí­žili, ale aj na­priek tomu sní­vať bolo pekné.

Pre­šla som si mno­hými „lás­kami“, o kto­rých som si mys­lela, že bez nich ne­do­ká­žem žiť a pri­tom som ani ne­ve­dela, čo to sku­točne zna­mená slovo mi­lo­vať. Ten ma oča­ril svo­jím vý­zo­rom, ten mal zase pekný úsmev a ten ďalší, och, vlastne ani ne­viem, čím mi tak po­ča­ro­val, no mám taký do­jem, že čím viac som ja po do­tyč­nom ša­lela, tým viac ma on od­mie­tal. Žeby sa aj to po­čí­talo? Kto vie, žen­ské srdce vie byť po­riadne zmä­tené práve vtedy, keď sa snaží nájsť nie­koho, kto by mu tre­bárs len na chvíľku dal po­cit, že pre nie­koho niečo zna­mená, a po­tom som si po­ve­dala dosť! Ne­bu­dem viac hľa­dať nie­koho, kto by mi mal len ub­lí­žiť  a skla­mať ma.

Dlhé me­siace som na chla­pov ani ne­po­mys­lela, zmie­rila som sa s tým, že žiad­neho mo­men­tálne do svojho ži­vota ne­pot­re­bu­jem. Ve­no­vala som sa sebe, mo­jim zá­ľu­bám, ka­ma­rá­tom, škole. Uve­do­mila som si, že som mladá stre­doš­ko­láčka, ktorá by sa ne­mala trá­piť nad tým prečo ju ten a ten chla­pec ne­os­lo­vil, alebo ne­za­vo­lal, aj keď to sľú­bil. Ne­mala som chlapa, ne­pot­re­bo­vala som ho, ani som ho ne­hľa­dala a vo chvíli, keď som to ča­kala naj­me­nej mi pri­šiel do cesty on. Oby­čajný ka­ma­rát, ktorý ma po­zval von na ko­folu a obaja sme v tomto stret­nutí ne­vi­deli nič iné len to, aby sme si skrá­tili čas a možno sa tro­chu lep­šie spoz­nali. Nič som od toho ne­oča­ká­vala, do­konca som ani ne­dú­fala v to, že sa mi po stret­nutí ozve, po všet­kých tých pre­doš­lých skú­se­nos­tiach, ktoré som za­žila, no stalo sa niečo čo som ne­ča­kala. Na­pí­sal mi hneď ako pri­šiel do­mov, po­ďa­ko­val sa za pekný ve­čer a sama ne­viem ako za­li­cho­tilo mi to. Za­li­cho­tilo mi to, že sa nie­kto cí­til v mo­jej blíz­kosti dobre a ne­han­bil sa mi to pri­znať.

Z pár stret­nutí sa stal pre mňa člo­vek, ktorý mi roz­umel v kaž­dom smere, do­ká­zali sme sa roz­prá­vať ho­diny a ne­pres­tá­valo nás to ba­viť, do­ká­zali sme byť ti­cho, a pri­tom sa ani je­den z nás ne­nu­dil. Bolo to iné, pr­vý­krát v ži­vote som mala po­cit, že chla­pec ako je on, je snáď len sen, niečo čo som si priala ako malá, že ja som prin­cezná a on je môj princ. A po me­sia­coch vzťahu to cí­tim aj te­raz, no ne­vní­mam ho už len ako môjho princa z roz­právky, je pre mňa niečo oveľa viac, stal sa mo­jou kaž­do­den­nou sú­čas­ťou, stal sa po­lo­vi­cou môjho srdca, stal sa mo­jimi myš­lien­kami o bu­dúc­nosti, stal sa mo­jím je­di­ným, kto­rého som kedy chcela a vždy bu­dem chcieť, nech sa me­dzi nami deje čo­koľ­vek.

Pá­čil sa ti člá­nok Mišky Šcer­bá­ko­vej? Viac jej tvorby náj­deš na sieti Watt­pad!

foto: Lu­cas Ot­tone

Komentáre