Prečo chcem, aby si bol môj jediný -

Poznáte to, už odmalička ako si našla Barbie svojho Kena, Popoluška svojho princa aj my, aj keď maličké, nerozumné, sme túžili po tom nájsť toho svojho dokonalého pre nás. Nevideli sme sa len v rozprávkach ako začarované princezné, čakajúce na opustenom zámku na princa, ktorý by nás zachránil ale aj ako nepovšimnuté úbohé dievčatká, ktoré nájde pyšný princ a získa si ich svojou očarujúcou krásou a pôvabom. Prečo v nás rozprávky vzbudili aj takto povrchný cit? Prečo nás naučili hľadať princa na bielom koni? Niekoho bez jedinej chybičky, či na kráse alebo vo svojom vnútri. Existuje vôbec pán „dokonalý princ“ , ktorý by bol dokonalý pre každú jednu z nás? V dnešnej dobe nahradili kedysi vysnívaných princov frajeri, ktorí majú aspoň odvahu vyznať dievčaťu svoje city.

Aj ja keď som bola malá, chcela som byť princeznou, ktorá by žila na obrovskom osamelom zámku, strážil by ju hrôzostrašný drak a prišiel by ma zachrániť udatný princ a ja ako dôkaz vďaky za záchranu by som si ho vzala a žili by sme spolu šťastne až do konca vekov. Tak úžasné, rozprávkové a nereálne. Neskôr, keď som bola trochu väčšia a pochopila, že niečo také sa nikdy nestane chcela som byť v telke, stať sa herečkou, speváčkou, ani to sa mi nesplnilo, keďže môj talent smeroval celkom opačným smerom. No a teraz keď som veľká som pochopila, že život je veľká hra, kde ľudia urobia hocičo, aby si navzájom ublížili, ale aj napriek tomu snívať bolo pekné.

Prešla som si mnohými „láskami“, o ktorých som si myslela, že bez nich nedokážem žiť a pritom som ani nevedela, čo to skutočne znamená slovo milovať. Ten ma očaril svojím výzorom, ten mal zase pekný úsmev a ten ďalší, och, vlastne ani neviem, čím mi tak počaroval, no mám taký dojem, že čím viac som ja po dotyčnom šalela, tým viac ma on odmietal. Žeby sa aj to počítalo? Kto vie, ženské srdce vie byť poriadne zmätené práve vtedy, keď sa snaží nájsť niekoho, kto by mu trebárs len na chvíľku dal pocit, že pre niekoho niečo znamená, a potom som si povedala dosť! Nebudem viac hľadať niekoho, kto by mi mal len ublížiť a sklamať ma.

Dlhé mesiace som na chlapov ani nepomyslela, zmierila som sa s tým, že žiadneho momentálne do svojho života nepotrebujem. Venovala som sa sebe, mojim záľubám, kamarátom, škole. Uvedomila som si, že som mladá stredoškoláčka, ktorá by sa nemala trápiť nad tým prečo ju ten a ten chlapec neoslovil, alebo nezavolal, aj keď to sľúbil. Nemala som chlapa, nepotrebovala som ho, ani som ho nehľadala a vo chvíli, keď som to čakala najmenej mi prišiel do cesty on. Obyčajný kamarát, ktorý ma pozval von na kofolu a obaja sme v tomto stretnutí nevideli nič iné len to, aby sme si skrátili čas a možno sa trochu lepšie spoznali. Nič som od toho neočakávala, dokonca som ani nedúfala v to, že sa mi po stretnutí ozve, po všetkých tých predošlých skúsenostiach, ktoré som zažila, no stalo sa niečo čo som nečakala. Napísal mi hneď ako prišiel domov, poďakoval sa za pekný večer a sama neviem ako zalichotilo mi to. Zalichotilo mi to, že sa niekto cítil v mojej blízkosti dobre a nehanbil sa mi to priznať.

Z pár stretnutí sa stal pre mňa človek, ktorý mi rozumel v každom smere, dokázali sme sa rozprávať hodiny a neprestávalo nás to baviť, dokázali sme byť ticho, a pritom sa ani jeden z nás nenudil. Bolo to iné, prvýkrát v živote som mala pocit, že chlapec ako je on, je snáď len sen, niečo čo som si priala ako malá, že ja som princezná a on je môj princ. A po mesiacoch vzťahu to cítim aj teraz, no nevnímam ho už len ako môjho princa z rozprávky, je pre mňa niečo oveľa viac, stal sa mojou každodennou súčasťou, stal sa polovicou môjho srdca, stal sa mojimi myšlienkami o budúcnosti, stal sa mojím jediným, ktorého som kedy chcela a vždy budem chcieť, nech sa medzi nami deje čokoľvek.